Tower part 1 v galérii Šopa je jednou z cyklu troch súčasne prebiehajúcich výstav. Druhá časť je prezentovaná vo VUNU Košice a posledná v pražskej galérii Hunt Kastner. Jednotlivé výstavy pomyselne prepája motív veže, ktorý využívame k uvažovaniu o vzájomne sa ovplyvňujúcej ľudskej a zvieracej architektúre, o spôsoboch koexistencie, a o odpočinku ako forme rezistencie.
Veža môže byť pevnosť, miesto ktoré poskytuje rozhľad, útočisko a pocit bezpečia. Môže to byť určitý typ príbytku, vyhovujúci tomu, kto žije vyššie a vstupuje do nej vletom. Môže byť spôsobom ako ušetriť priestor, narušiť plochosť, udržať balans. Veža však môže byť aj stohovaním problémov. Okázalosťou bez jasného účelu, stáť len aby glorifikovala sama seba. Veža môže byť dohľad, obsesívne prepočítavanie, nevyhnutná povaha patriarchálnej spoločnosti. Veža môže tiež byť zdrojom a zosilňovačom zvuku, hlásiť ohrozenie, značiť (pracovný) čas. Veža môže byť nestabilná, deštruktívna, byť náhlou neočakávanou zmenou.
Keď premýšľame nad vežou, ako nad obydlím, vnímame ju v protiklade s norou. Veža je izolovaná, autoritatívna, privilegovaná, spojená so zemou len nevyhnutne veľkou plochou, a nehľadiac na jej pevnosť, je neustále na očiach. Brlohy a nory sú spletité, systematické, neoficiálne, variabilné, podporujú komunitu aj vnútorný monológ. Existuje však stavba, v ktorej sa spájajú vlastnosti oboch. Holubník alebo pigeon tower môže mať rôzne podoby, či už sú to samostojace vysoké veže alebo kvádrovité nižšie stavby, ich vnútro tvorí zložitá konštrukcia plná dutín, úzkych priechodov a otvorov. Je to vlastne objekt, ktorý zvonku pôsobí ako veža, ale zvnútra ponúka kvality nory. Jeho výška a orientácia kopírujú potreby jeho obyvateľov, a klzké steny, spletité tunely a vysoko položené otvory poskytujú ochranu pred predátormi. Miesto monológu vnútri prebieha intenzívna zvuková a pohybová komunikácia, od dvorenia a upokojujúceho vrkútania, cez ostré zvuky teritoriálneho dohadovania až po vzájomné sa učenie navigačných trás. Holubník je typ architektúry, ktorý bol od svojich počiatkov úzko spätý s porozumením holubieho spôsobu života, aj keď miera mutualizmu sa v priebehu času rôzne menila.
V sérii objektov s názvom Belly nadväzujeme na prácu s motívom nádoby, ktorú tiež môžeme vnímať ako formu úkrytu či príbytku, kde domov či nora je len ďalšou, väčšou kapsou, nádobou pre svojich obyvateľov. V týchto nádobách sa hlavnou aktivitou stáva odpočinok, striedaný úzkostlivým strachom z jeho nedostatku. Sú to schránky, v ktorých dočasne mizneme, aby sme uvoľnili priestor ostatným. Sú to škrupiny, odkazujúce na ženské telá, ako nádoby pre dieťa, ako ultimátne poskytnutie útočiska, absolútna forma vzájomnosti.
Ak sme vnútri môžeme skúsiť priložiť ucho na stenu. Pevné ucho sa však nechveje.
Zvuky neposúva ďalej a nemení ich na informácie. Väčšina z nich uchom len rýchlo preletí. Iba úplne zanedbateľná časť v ňom ostáva natrvalo. Z rýchleho, takmer neuchopiteľného vnemu sa časom premieňa na ucho samotné. Postupne vytvára novú vrstvu ucha.
