Jazdkyne/ Riders

Dočasne (ne)dostupné
ZOYA MUSEUM
26.03.2020

Alena Adamíková

Mária Čorejová

Kristína Mésároš

Oľga Paštéková

kurátorka: Miroslava Urbanová

Jazdkyne/ Riders

Zkoumáme-li mytologické obrazy, poznáváme procesy probíhající v psýché a pokoušíme se vlastně o jejich interpretaci. .... Když se zamýšlíme nad obrazy řecké mytologie, měli bychom si položit otázku, jaký mají tyto obrazy význam pro náš individuální život.

Edward F. Edinger, Věčná dramata. Skrytý smysl řecké mytologie

 

Jazdkyne sú výstavou štyroch neúnavných umelkýň, ktoré nachádzajú inšpiráciu pre svoje diela v kultúrne hlboko zakorenených predstavách a vzoroch. Tie však aktualizujú o momenty ich prehodnotenia, reinterpretácie či zneistenia. Jazdkyne stelesňujú emancipačnú silu, uchopenie svojho života a tvorby za opraty a spoločné vydanie sa vlastným smerom.

Alena Adamíková

Mária Čorejová

Kristína Mésároš

Oľga Paštéková

 

kurátorka: Miroslava Urbanová

 

ZOYA MUSEUM

v areáli ELESKO Wine Park

 

Foto: Oľga Paštéková

Zkoumáme-li mytologické obrazy, poznáváme procesy probíhající v psýché a pokoušíme se vlastně o jejich interpretaci. .... Když se zamýšlíme nad obrazy řecké mytologie, měli bychom si položit otázku, jaký mají tyto obrazy význam pro náš individuální život.

Edward F. Edinger, Věčná dramata. Skrytý smysl řecké mytologie

 

Jazdkyne sú výstavou štyroch neúnavných umelkýň, ktoré nachádzajú inšpiráciu pre svoje diela v kultúrne hlboko zakorenených predstavách a vzoroch. Tie však aktualizujú o momenty ich prehodnotenia, reinterpretácie či zneistenia. Jazdkyne stelesňujú emancipačnú silu, uchopenie svojho života a tvorby za opraty a spoločné vydanie sa vlastným smerom.

Skupinová výstava Jazdkyne predstavuje diela štyroch umelkýň s výrazným autorským programom a rozpoznateľným rukopisom – Aleny Adamíkovej, Márie Čorejovej, Kristíny Mésároš a Oľgy Paštékovej. Tie vo svojej tvorbe viac-menej nikdy neopustili pole figuratívneho zobrazenia a zaujímajú ich postavy, miesta, javy a veci mytologické, archetypálne. V nich sa odráža všeobecná ľudská skúsenosť pretlmočená prostredníctvom symbolických zobrazení.

Antická mytológia je plná takýchto archetypov, pravzorov, symbolických nositeľov istých vlastností, ašpirácií a osudov vo forme bohov a héroov, bohýň a hrdiniek. Tie sú východiskovým bodom pre vznik najnovších obrazov Aleny Adamíkovej, ktorá je známa predovšetkým svojou imaginatívnou portrétnou tvorbou. Nezaujíma ju však prepis epického naratívu za tou ktorou postavou v kánonickom momente z dejín umenia. Sústredí sa na charakterové vlastnosti a psychologický potenciál jednotlivých figúr. Nositeľky pre ňu kľúčových abstraktných atribútov hľadá vo svojom bezprostrednom okolí, v očiach či v gestách svojich najbližších. Snaží sa ich oslobodiť od dvojrozmernosti a falošného realizmu portrétneho zobrazenia tým, že na ich pokožke rozohráva celú paletu farieb, zviditeľňujúc pulzujúci vnútorný život postáv.  

Mária Čorejová pracuje primárne v médiu kresby tušom na papier. V poslednej rozsiahlejšej sérii kombinovala detailne prepracované pohľady do lodí európskych stredovekých katedrál s enigmatickými objektmi plávajúcimi v amorfnej tekutej matérii tušu. Umelkyňa dlhodobo objavuje zákutia tajomných miest a neurčitých priestorov mimo prebádaných teritórií. Tieto miesta nenájdeme na mape, no predsa sú stáročia prítomné vo fantázii rôznych národov a kultúr. Sú mentálnym obrazom túžobných projekcií ľudskej psyché, Rorschachovou škvrnou hľadajúcich a stratených. Známe objekty tu prerastajú za možnosti svojho materiálu, pretekajú v nečakaných kontextoch a tak zanikajú ich jasné významy.

Osobná mytológia Oľgy Paštékovej využíva symboliku vlkov, havranov či spustošeného lesa nielen ako metaforu následkov problematicky hierarchizovaného vzťahu medzi človekom a prírodou. Tieto na prvý pohľad temné stvorenia a javy v jej najnovších prácach naberajú na troskách zábavných parkov nové kontúry. Sú vytrhnuté z mystifikačných legiend tematizujúcich ich démonickú povahu. Reprezentujú návrat prírody do bývalých priestorov konzumného simulakra zábavy pre seba. Dostávajú hlas, čoraz naliehavejší, ktorý umelkyňa spája so sokratovským daimonionom – vnútorným hlasom pomáhajúcim pri hľadaní dobra. Treba sa iba nechať viesť.

Obloha na obrazoch Kristíny Mésároš je iba veľmi zriedka pokojná a modrá – zvyčajne hrá celým dúhovým spektrom. Práve expresívne použitie farby dotvára atmosféru zvláštne tichých, bezčasových či nadčasových výjavov, zvýrazňuje nevyčerpateľný archetypálny potenciál média maľby ako takého. Posedy, loďky, les či cesta sú práve prvkami, ktoré sú súčasťou nášho kolektívneho podvedomia, asociujú nám oveľa viac než je zobrazený objekt. „Mesačná krajina“ je na jej obrazoch viac než len suchou pláňou. Je ozvenou všetkých možných scenárov, ktoré predchádzali jej vzniku. Tento zvuk známeho znásobujú samotné názvy diel, ktoré sú častokrát inšpirované filmovými titulmi. Výsledok je vždy prekvapivý - bez nároku na jeden ucelený výklad príbehu.