Daniela Krajčová v téme materstva, rodinného života a starostlivosti o deti a domácnosť nie je nováčikom. Venuje sa jej od roku 2017. Od schematických, neskôr sa na sebe vrstviacich sociálne-kritických kresieb na plienkach či plátne, zobrazujúcich problémy matiek na materskej, postupne prešla až k maľbe, potlači a výšivke na recyklovaných textíliách z detského oblečenia, závesov a vyšívaných obrusov. Ilustrovala ekonomické, psychické a partnerské problémy matiek, s ktorými sa zverovali na stránke Modrý koník, kazuistiky domáceho násilia a metaforické obrazy vyčerpania.
Áno, je fascinujúce pozorovať, ako cez nás vďaka deťom prúdi život uprostred nezastaviteľného súkolia života a smrti. Že sa niekto rozhodne spraviť si z nás na 9 mesiacov svoj domček, je na nás v prvých rokoch života úplne závislý a zároveň formujeme jeho vzťah k sebe i svetu naokolo. A keď každý večer padáme únavou z toľkých úloh naraz, snažíme sa s vďakou si uvedomiť, že mať deti a ešte aj zdravé nie je samozrejmosťou.
V cykle Sinusoidy, ktorý vznikol počas uplynulého roku, Krajčová vizualizuje zvnútornenie svojho prežívania dennej rutiny. Vytvára svoju verziu zobrazenia matky s dieťaťom ako klasického námetu výtvarného umenia. S urputnou vytrvalosťou, kedy si na tvorbu náchádza kúsky času, ktoré sa však nabaľujú súčtom jednotlivých dní, poetizuje predmety, s ktorými denne pri starostlivosti o deti narábame. Nepatetizuje, skôr prináša mierne komický nadhľad a pocit neustáleho pohybu, v ktorom sa deti - malé jadrové elektrárne - neustále nachádzajú. Rozpráva o stereotype domácnosti prostredníctvom predmetov z domácnosti. Používa bežné materiály ako oblečenie a obrusy, ktorých fyzický kontakt s našim telom si ani neuvedomujeme. Sú podobne samozrejmé, ako za samozrejmú pokladáme starostlivosť žien o deti, muža a domácnosť.
Tieto na prvý pohľad dekoračné zátišia pre matky v domácnosti pripomínajú vyšívané nástenné obrazy z kuchýň našich starých a prastarých mám, ktoré vyjadrovali dobové hodnoty a skúsenosti. Vyšívané ilustrácie s krátkou vetou odrážali životné predstavy, túžby a city, ktoré mali podporiť kult domova a obraz dokonalej domácnosti. Krajčová si vytvorila svoju "raw verziu" ženských ručných prác, v ktorom sa bytie uprostred rodinného chaosu prostredníctvom maľby a výšivky na recyklovanom materiáli stáva antropomorfným ornamentom. Bez slov. Sinusoidy sú jej “mindfullnes prístupom” ako vytvárať domov nielen všetkým naokolo, ale zachovať si domov aj v sebe.
Podobne aj Simona Gottierová na výstave The Spoon in my Hand is Your Mouth (Šopa Gallery, Košice, 2024) pracovala, ako sama povedala v rozhovore pre rádio Devín, s témou monotónne sa opakujúcich fyzických úkonov, zabezpečujúcich prežitie nás i tých, o ktorých sa staráme. Tento neustály dotyk a venovanie energie, ktorá tak prúdi ďalej, transformovala do výzvy zostať v repetícii a každodennej starostlivosti vedomými, aby nám neunikala krása banálnych momentov, plnosť prežívania seba a sveta v každodennosti. Aby sme nestratili zvedavosť a pozornosť k tomu, čo žijeme a v čom žijeme. Je až nenaplánovateľne zaujímavé, ako sa Krajčová a Gottierová, aj keď každá pomocou iných výrazových prostriedkov, autorsky stretli.
Veru, niekedy je možno tou najlepšou taktikou zvládnuť tú lekciu, v ktorej sme sa práve ocitli. Nebojovať proti nej, nekritizovať ju, neutekať pred ňou. Nenechať sa ňou úplne pohltiť, "iba" ju zvládnuť.
.JPG?v=1732614142)
