Názov výstavy je parafrázou známej tézy Georgesa Didi-Hubermana, že stáť pred umeleckým dielom znamená vždy zároveň stáť aj pred časom.[1] Výstava na príklade predstavených umeleckých diel rozvíja myšlienky Alexandra Nagela a Christophera S. Wooda: „Žiadny iný predmet než umelecké dielo nedokáže účinnejšie vytvárať dojem zdvojovania či ohýbania času. Umelecké dielo je zvláštnym druhom udalosti, ktorá sa vzťahuje k času mnohými spôsobmi. Umelecké dielo vytvára či navrhuje osoba alebo skupina osôb, v určitom okamihu, ale tiež vystupuje mimo tento okamih, možno späť k vzdialenému rodovému pôvodu alebo predchádzajúcemu artefaktu, či pôvodu mimo čas, k božskému. A súčasne tiež smeruje dopredu ku všetkým jeho budúcim recipientom, ktorí ho budú stále znova oživovať ako zmysluplnú udalosť.“[2]
Umelecké diela s ich variabilnými temporalitami sú výnimočnými miestami spájania reality a fikcie a tiež stretávania minulosti, súčasnosti a myslených budúcností. Výstava predstavuje diela autoriek a autorov, ktoré operujú s časom lineárnym aj cyklickým, merateľným i mýtickým, personálnym, evolučným i geologickým. Tematizujú voľný čas, ekonómiu času, inštitucionálny čas, nedostatok času i jeho naplnenie.
Pistoriho palác je mimoriadne vhodným miestom premýšľania premenlivých chronológií: eklektická architektúra z 19. storočia, v dobe vzniku citujúca a variujúca mnohé prvky minulosti, vo vojnovom období rezidencia „tisícročnej“ Nemeckej ríše, aby o pár rokov neskôr slúžila ako múzeum „večne živého“ V.I. Lenina, a v súčasnosti ako priestor adaptovaný na dočasné kultúrne podujatia. Mramorové pomníky na prízemí, so znakmi zaniknutých štátnych útvarov ČSSR a ZSSR, sú dnes rezíduami minulej epochy, ktorú formoval aj slogan So sovietskym zväzom na večné časy a nikdy inak.
S vedomým premenlivosti temporalít sme výstavu v Pistoriho paláci koncipovali ako pozvanie k stráveniu času s umeleckými dielami, k oživovaniu zmysluplných udalostí pri spoločnom uvažovaní nad časmi.
