Výstava zahŕňa predovšetkým najnovšie diela, doplnené o výber prác z posledných troch rokov. Nachádzajú sa tu maľby na plátne i skle, kresby na papieri a ich rôzne kombinácie, často presahujúce do priestoru. Autorka pracuje s rozmanitými technikami od akrylu, uhlíka či airbrushu cez grafit až po sklársku farbu a lister. Z hľadiska námetu je pre ňu krajina stálou oblasťou záujmu, východiskom a inšpiráciou pre tvorbu. Diela však nie sú topografickým záznamom, ale skôr poetickou interpretáciou zážitkov, dojmov a spomienok na pobyt v prírode. Kľúčovú rolu hrá pozorné vnímanie svojho okolia. Názvy vystavených prác niekedy odkazujú na navštívené lokality ako Mengusovská dolina, Popradské pleso či vodopád Dynjandi, inokedy sú všeobecnejšie ako Hladiny, Hory alebo bez názvu. V každom prípade však ponechávajú možnosť voľnej interpretácie.
Úvodná maľba výstavy, Popradské pleso (2024), predstavuje základné princípy Žofiinej práce so stavbou obrazu, kombináciou materiálov a krajinárskym motívom. Veľkoformátové plátno je horizontálne členené na tri zošité časti, pričom každá z nich má odlišný charakter: horná časť je expresívna, stredná atmosférická a spodnú tvorí textilný blok sýtomodrej farby. Horizont maľby nemusí byť skutočným horizontom plesa, ale hranicou vnímania. V ďalšej časti výstavy autorka opúšťa plochu plátna a predstavuje priestorovú inštaláciu Hladiny (2025). Objekty zo skla umiestnené na subtílnom stole, závesné kresby na papieri v kombinácii s polopriehľadnými modrými textíliami a maľba na sklenej tabuli sú spojené do vrstvenej vizuálnej situácie. Diela sú umiestnené tak, aby sa pohľady na ne prelínali. Na povrchu sklenených objektov sa objavujú línie pripomínajúce vlnenie vodnej hladiny, jej pohyb a premenlivosť. Výstava prináša doposiaľ najpočetnejšiu kolekciu malieb na sklo v autorkinej tvorbe. Séria Z ciest (2024–2025) pozostáva zo sedemdesiatich malieb na farebnom skle, ktoré spolu vytvárajú mozaiku vnemov z prírody. Jednotlivé tabule štvorcového formátu zachytávajú fragmenty krajiny, prírodných javov a živlov, pričom farba skla dodáva každému dielu osobitý tón. Na výstave výrazne rezonuje aj veľkoformátová kresba na papieri kombinovaná s béžovou textíliou a umiestnená do priestoru. Na rozdiel od ostatných monochromatických kresieb vyniká svojou farebnosťou, zobrazujúc prírodnú scenériu. Dvojica malieb zachytávajúcich pohľad na Mengusovskú dolinu sa vyznačuje éterickou atmosférou a mäkkými prechodmi farieb. Vysokohorská krajina je zobrazená prostredníctvom siluet zasnežených vrchov a drsných skalnatých masívov, pričom štruktúra skál je naznačená kresbou uhlíkom. Pri Mengusovskej doline II. (2025) uplatňuje autorka jeden z prístupov príznačných pre jej tvorbu, prekračuje hranice obrazovej plochy a ponecháva časť plátna mimo rám obrazu. Výstavu pomyselne uzatvára monumentálna kompozícia Hory (2023-2024), zaberajúca väčšinu steny galérie. Pozostáva z trojice prekrývajúcich sa plôch: z bledozelenej textílie, z dvojice kresieb horského masívu na papieri a napokon maľby na sklenenej tabuli, ktorá evokuje pohľad na horu v hmlistom opare. Vrstvenie materiálov vytvára dojem hĺbky, vzdialenosti a pri pozornom pohľade divák objaví rukopisné poznámky autorky, zápisky jej myšlienok a stopy pamäti zo zažitého miesta.
Návšteva výstavy pripomína prechádzku krajinou. Z diaľky vnímať celok, potom pristúpiť bližšie a objavovať detaily: drobnú výšivku na plátne, rytmus línie, text v ohybe kresby. Vidieť ďalej nie je len prehliadkou aktuálnej tvorby, ale manifestom maliarskeho myslenia. Žofia Dubová premieňa obrazy krajiny na priestorový jav, skúsenosť videnia a pozýva diváka pozerať sa hlbšie, pomalšie, sústredenejšie. Vidieť za horizont maľby. Ocitnúť sa v priestore, kde sa dá vdychovať vôňa snehu, cítiť teplo sopky, počuť kvapky vodopádu či pozorovať vlnenie hladiny.
