Inštalácie boli rozmiestnené (s výnimkou stanových mestečiek) po celom areáli, a tak musel skôr či neskôr každý návštevník na nejaké dielo natrafiť. Či už cielene, alebo náhodou, na tom až tak nezáleží. Vo viacerých situáciách mohol návštevník uvažovať, či rebrík pri gastro zóne obviazaný upínacími popruhmi patrí k časti Visual stage, a či ružová plastová levitujúca figurína nad SLSP oddychovou zónou bola snaha o „contemporary art“, alebo či ide iba o rozšírenie marketingovej komunikácie. Takýchto momentov bolo niekoľko. Na podobné miešanie festivalového s galerijným umením sme si tak nejak už zvykli a je to súčasť objavovania umenia vo vizuálne preexponovanom priestore. Svoje o tom vedia návštevníci galérie Žumpa, osamelo stojacej TOI-TOI búdky ukrývajúcej obrazy Erika Sikoru. Na vstup sa zvyčajne čakalo niekoľko minút a nie je úplne jasné, či diváci čakali na umenie vedome, alebo sa iba pridali do logicky vyzerajúceho radu na použitie záchodu. Podľa obsahu Toi-Toi (nemyslím umeleckého) to tipujem tak pol na pol.
Pätica výšiviek od Kundy Crew, víťaziek tohtoročného Visual Art Contestu s názvom „Trpezlivosť“, festivalové prostredie šikovne využila. Aplikácia parazitujúca na mobilnom oplotení tvorila priestor pre objavovanie v rámci areálu a nadšenému návštevníkovi ponúkla kvalitné pozadie pre svoj fotografický záber. Päť citátov reagujúcich na aktuálnu spoločenskú náladu sebe vlastným „kundovským“ spôsobom dokázala, že festivalové umenie môže byť zábavné a pritom zmysluplné, nevyžadujúce si veľkolepú produkciu a predsa atakovať instagramové profily.
Oproti minulým ročníkom pribudli dva galerijné kontajneri obsahujúce (a chrániace) samostatné expozície. Jednou z nich bola reinštalácia výstavy Eastern Sugar od Ilony Németh, ktorú predtým vystavovala v bratislavskej Kunsthalle. Pred kontajnerom sa nachádzala fotografická časť expozície umiestnená, podobne ako počas galerijnej prezentácie v Kunsthalle, na posuvných paneloch. Fotografie zachytávajú súčasný stav cukrovarníckych fabrík na území Slovenska. Expozícia ďalej pokračovala k improvizovanej výrobni cukru, kde si návštevníci mohli vyrobiť vlastné cukrové homole a odniesť si ich ako vlastný spomienkový artefakt na cukrovary, ktoré po privatizácii postupne zanikli. Takáto manufaktúra v zmysle otvorenej dielne príjemne ožila a zapĺňala sa ľuďmi, ktorí sa do aktivity bez ostychu zapájali.
Hneď vedľa expozícia Viktora Freša „Zrodenie pičusa“ prezentovala už notoricky známu figúrku znázorňujúcu rad negatívnych emócií, ktoré sa snažia ľudia potláčať. Oproti minulému ročníku Frešo prezentoval jej zmenšenú a znásobenú variáciu, aby ňou vyplnil celý priestor preskleného bieleho kontajneru. Viktor Frešo aj Ilona Németh sú už pravidelnými autormi vystavujúcimi v rámci festivalu Pohoda. Organizátori ich v januári tohto roku zobrali ako dvoch zástupcov slovenského vizuálneho umenia aj na najväčší showcasový festival Eurosonic do holandského Groningenu. Možno by stálo za zváženie pribrať k pozícii výtvarných headlinerov nové, návštevníkmi Pohody neopozerané mená.
Pomerne pestré zastúpenie si našlo aj umenie reflektujúce spoločenské, ekologické alebo politické témy. Vyčistenú vizualitu červených banerov, prekvapivo dobre fungujúcu v rámci areálu, priniesla Emília Rigová známa ako Bári Raklóri v diele „Dža andre ľoli kereka“ na ktorom prezentovala nejednoznačné objekty využívajúce prvky ľudskej sexuálnej morfológie. Radovan Čerevka predstavil dielo „Polite People“, ktoré bolo súčasťou jeho poslednej výstavy „Moc v múzeu“. Zväčšenina krabice ruskej modelárskej stavebnice upozorňujúca na prenikanie hybridnej vojny a propagandy na Ukrajinu dostala na Pohode podobu banneru pripevneného na plote. Ten už v takto sploštenej verzii tak úplne krabicovo nefungoval. Oto Hudec pripomína krehkosť Ekosystému dielom „Vlajka Modrej Planéty“. Sociálne siete tradične podráždil objekt „Minaret“ (Olejňák, Ondo, Galdík, Barvirčák), ktorý opätovne rozvíril búrlivé vody slovenského národného antiimigrantského cítenia, tentokrát už bez Borisa Kollára. Celkovo sa predstavilo 17 inštalácií rozmiestnených v priestore areálu.
Zo staršej generácie autorov sa na Pohode opätovne objavil Rudolf Sikora, ktorý odprezentoval svoj „Výkričník“ varujúci nás pred budúcnosťou bez človeka citátom francúzskeho vedca a nositeľa Nobelovej ceny J. L. Monoda, ktorý sám doplnil slovami: „Sme tu, na našej Zemi – odkázaní na seba: človek na človeka! Ak budeme proti sebe, budúcnosť nezvládneme, planéta Zem ostane – ale bez nás...". Stano Masár predstavil socialistický novinový stánok ako spomienku na blížiace sa 30. výročie nežnej revolúcie. Ak ste sa rozhodli si niektorú z dobovo ladených pohľadníc zakúpiť a poslať, mohlo sa vám stať, že vám ju predal Michal Kaščák alebo Dorota Nvotová.
Fotografia bola zastúpená sériou Tomáša Halásza „Obžalované obete“, ktoré zachytáva Rómov, ktorí sa v roku 2013 stali obeťami policajnej agresie v Moldave nad Bodvou a stále čakajú na vyšetrenie tejto kauzy. V projekte „60 sekúnd“ David Doroš predstavil portréty umelcov, ktoré zachytával na minuloročnej pohode technikou camery obscury vytvorenej v lodnom kontajneri. Prezentácia práve v takomto tmavom kontajneri, ktorý cameru obscuru tvoril, projektu svedčila.
Za samostatný stage s vlastným programom sa dala považovať Kancelária súčasného umenia v koncepcii študentov ateliéru IN (VŠVU), ktorá už štvrtý rok na Pohode prináša priestor na diskusiu o otázkach súčasného umenia. Aktuálne formou prednášok/diskusií, ktoré mali načrtnúť „WHAT IS CONTEMPORARY ART“. To prezentovali výtvarníci a teoretici prostredníctvom vlastných tém, čím sa načrtla šírka problémov súčasného umenia. Škoda, že iniciátori stavili na minimalistickú prezentáciu a celú sériu prednášok komunikovali iba cez témy naznačené v názvoch (Tatiana Takáčová: Contemporary art is Cage, Oto hudec: Contemporary art is Ecology, atď...). Pre nezasväteného diváka, ktorému bol takýto formát určený, ostal zahalený rúškom tajomna, pokiaľ na niektorú z diskusií náhodne nezablúdil. Každopádne, pri pohľade na názvy prednášok prevláda dojem, že CONTEMPORARY ART IS JUST CONCEPT ART.
Druhým vizuálnym stageom s vlastným programom bol už druhý rok projekt HALA, ktorý predstavil performatívne formy umenia prostredníctvom ohraničeného preskleného priestoru 1,5x2x2 metre, v ktorom vystupovali performatívni umelci Latinskej Ameriky. Projektu veľmi svedčilo umiestnenie na hlavnej trajektórii letiskovej plochy a zvláštny presklený kubus tak pôsobil pomerne sexi pre každého, kto prechádzal okolo. Ľudia sa zastavovali a pokiaľ si to vystúpenie žiadalo, nebáli sa interagovať, sledovať dianie desiatky minút aj v meditatívnejších polohách, alebo sa demaskovať a pokrikovať notorické formulky o nezmyselnosti súčasného umenia.
Festival stihol reflektovať aj najaktuálnejšie dianie a zaradil diskusiu s organizátormi iniciatívy Stojíme pri kultúre do hlavného programu na Europa stage. Aj napriek skorému času v piatok ráno o desiatej sa stan začal pomerne rýchlo zapĺňať a bolo zjavné, že téma v časti spoločnosti naďalej rezonuje. S trochu menším publikom dostali organizátori protestov priestor na diskusiu aj v rámci Kancelárie súčasného umenia.
Festival už nevyčleňuje priestor pre maľby na betónových blokoch. Tento koncept si pomerne nešikovne prisvojil jeden z hlavných partnerov CCC vedľa svojho stánku, ktorý sa nebál podmieniť prizvanie umelcov zakomponovaním svojho loga do výslednej maľby. Marketing si nevyberá, ale dá sa to robiť aj s rešpektom k autorovi a vlastne aj k samotnej značke. Nenašiel som ani artist zónu s výtvarníkmi tvoriacimi priamo pred návštevníkmi. Drobné formy umenia zasahujúce do insitných prejavov a tvorivé dielne ostali prenechané marketingovým aktivitám jednotlivých komerčných partnerov alebo neziskového sektoru. Celkovo sa komunikácia súčasného umenia prečistila a zomkla a je vidieť snahu o uchopenie vážnejších tém, ktorá v takto audio a vizuálne presýtenom prostredí rozhodne nie je jednoduchá. Pohoda stále nie je priestorom pre koncepčne a komplexne premyslenú prezentáciu súčasného umenia. Zároveň však nie je miestom, kde je potrebné tento druh striktnej galerijnej praxe očakávať. Viac možno zamrzela opakovaná stávka na vystavujúcich a koncepcie, ktoré sa na festivale objavujú už pravidelne niekoľko rokov. Človek, ktorý vizuálne umenie na Slovensku aspoň zbežne sleduje, mohol ostať sklamaný absenciou niečoho nového. Otvára sa tak otázka, či je na Slovensku dostatok výtvarníkov, ktorí náročný žáner exteriérovej festivalovej inštalácie dokážu zvládnuť a ako im dať priestor bez nutnosti zdĺhavých open callov a nákladných realizácií.
S bežným návštevníkom, ktorý nepatrí k vyhľadávačom súčasného umenia dokázal Visual stage bez problémov komunikovať. Vedel ho prekvapiť, potešiť, pobúriť aj znechutiť. Na takomto veľkom priestore je to dôležitý dialóg, ktorý sa podaril. Pohode patrí veľká vďaka za to, že dáva priestor vizuálnemu umeniu aj v čase, keď mu ho štát chce odoberať. Je to výrazná podpora a signál od komerčného segmentu, že umením v priestore, kde sa platí za vstupné nemusí byť iba nástenná maľba s logom svojho sponzora. Umeniu sa naozaj nedalo vyhnúť. Nebolo však vtieravé, bolo prirodzene včlenené tak, aby tvorilo neoddeliteľnú súčasť festivalu. Diváci reagovali, zapájali sa, pýtali sa a diskutovali. A to je dobre.
