Prvý kontakt s výstavou Moniky Pascoe Mikyškovej, v kurátorskej gescii Barbory Kundračíkovej zanecháva dojem prijatia a vľúdnosti. Všadeprítomná ružová farba sa vinie ako gesto starostlivosti celou výstavou. Prestupuje od maľby do priestorových prvkov v inštalácií a zasahuje do architektonických prvkov a sprievodných textov. Mimochodom svetloružové texty na bielej stene majú slabý kontrast a v kombinácií s lesklou fóliou sú ťažšie čitateľné.
Výber ružovej farby nepôsobí ako kalkul vychádzajúci z psychológie farieb, ani ako myšlienkové klišé, kedy si automaticky spájame ružovú s nehou, súcitom, ženskosťou a empatiou. V tejto inštalácií je ružová skutočná a nepredstieraná. Vychádza totiž priamo z farebnej škály autorkiných malieb. Prostredníctvom akrylovej maľby, olejového pastelu a olejomaľby zobrazuje pľúca a prúdenie krvného systému a rôzne rastlinné motívy.
Súbor kresieb menšieho formátu v úvode výstavy vyobrazuje detaily súkvetí, ktoré prechádzajú do abstraktnejšej polohy pripomínajúcej vulvu alebo pľúca s rozvetveným cievnym riečiskom. Tieto menšie formáty vytvorené olejovým pastelom sú zasadené do mycéliového rámu. Hnedastá pleseň so zamatovým povrchom narúša hranice medzi dielom, nepravidelným tvarom rámu a jeho prostredím. Stáva sa akousi bezpečnou aj keď neustále sa meniacou, elastickou membránou medzi svetom našich predstáv a spomienok so svetom „tam vonku“. 
Na kresbách, maľbách aj v stredovej konštrukcii sa opakuje motív ľubovníka bodkovaného. Táto rastlina má žlté okvetné lístky, no liečivý odvar z nej má sýtu, červenú farbu. Krv svätého Jána, ako sa zvykne ľudovo nazývať, sa vešala v domácnostiach na ochranu a na počesť dobrých duchov. Stala sa ústredným motívom tohto výstavného celku, ktorým autorka načiera do svojich spomienok na detstvo. Nekonštatuje len povrchovú vizuálnu realitu žltého kvetu, ale odkrýva jej hlbší význam. Rubínovočervený odvar z tejto rastliny odhalí to, čo je skryté vo vnútri. Nachádzame paralely krvného obehu, telesnosti, zraniteľnosti, hlbokej traumy s procesom hojenia a utíšením napätia. Ľubovník kvitne práve v čase letného slnovratu a sviatok sv. Jána je tradične považovaný za vrchol jej sily. Je len moja špekulácia uvažovať nad tým, či išlo o zámer otvoriť výstavu pár dní pred svätojánskou nocou alebo ide o istú bezvýznamnú no pozoruhodnú synchronicitu.
Môj pohľad sa automaticky prenáša do priestoru, kde sa vynímajú dva objekty falického tvaru. Jeden je horizontálne ležiaci, akoby nevládny na zemi, ten druhý, naopak v plnej sile vztýčený do výšky. Áno, reč je o symbolike mužského elementu, bez ktorého by pamäť prenášaná na ďalšie generácie nebola možná. Ich pevná žilovitá kovová konštrukcia je prepletená jemnými bavlnkami, vlnou a ústrižkami gázy, pokvapkanej červenými fliačikmi a kde-tu sa objaví hrboľatý uzlík. 
Autorka prináša do výstavy aj participatívny rozmer. Do jednej časti inštalácie môže zasiahnuť aj diváctvo. Medzi dôsledne a premyslene rozmiestnenými prvkami inštalácie sa nachádza konštrukcia obalená stovkami červených nití a bavlniek. Autorkina inštrukcia nabáda diváka vpliesť svoju spomienku do uzla, čo mi pripomína fluxovskú partitúru, kde má interpret na základe jednoduchého zadania vykonať danú činnosť vlastným spôsobom. „Vyberte si stužku, spomeňte si na ženu, ktorá bola pre vás v živote dôležitá, skúste si vybaviť moment, kedy vás niečo naučila a túto spomienku vložte symbolicky do uzla, ktorý priviažete na jeden zo stĺpov“. Je to gesto, pri ktorom sa pozastavím. Osobne to vnímam ako určité obmedzenie v tom, že by adresátkou spomienky mala byť výlučne žena. Prečo by som si nemohla vybaviť muža, ktorý ma mohol takisto naučiť niečo zásadné? Rozumiem, že je to legitímne rozhodnutie autorky, no vidím v tom istú limitáciu.
Priestor medzi plátnami, objektami a stredovou inštaláciou vypĺňa súbor štyroch menších objektov z nepálenej hliny a priadze. Vizuálne nadväzuje na ústrednú tému telesnej pamäti a rituálneho dotyku. Organické hlinené tvary pokrývajú starostlivo namotané vlákna, ktoré pôsobia ako topografická mapa imaginárnej krajiny a prinášajú do výstavy haptický moment Pamäť sa podľa autorky prenáša prostredníctvom dotyku a pri týchto objektoch si predstavujem detské ručičky modelujúce hlinu. V celkovom pohľade na výstavu vnímam tieto objekty ako prvky kompozičného vyváženia priestoru s pomerne zavedeným konceptom post-craftovej estetiky. 
Ústrednú inštaláciu so závesom si nechávam na koniec. Nie zámerne, skôr intuitívne a prirodzene, ako posledný priestor, do ktorého vchádzam, aby som zostala len sama so sebou. Po vizuálne nasýtenej prehliadke vonkajších prvkov výstavy pôsobí tento úkryt ako mäkký bezpečný priestor. V obklopení jemného závesu telovej farby nachádzam vlastnú intimitu, do ktorej sa na chvíľu uzavriem a nechám sa ňou obklopiť. Je jediný moment výstavy, kde necítim potrebu nachádzať významy, ale len tak som. Vďaka priamej fyzickej skúsenosti bola táto záverečná skúsenosť pre mňa najsilnejším momentom výstavy.
Spomienky, ktoré sa stávajú moje nie je izolovaný autorský počin, ale ďalšie pokračovanie dlhej línie, ktorú Pascoe Mikyšková rozvíja roky. Jej maľba sa pohybovala a pohybuje medzi sochou a archeologickým médiom, s dôrazom na intimitu a botanickú ilustráciu. Na tejto výstave sa však tento koncept mierne rozpadá, alebo naopak rozširuje do niečoho oveľa menej ovládateľného. Autorka sa čiastočne vzdáva kontroly nad svojou tvorbou. Pleseň sa nepredvídateľne rozrastá po ráme a nepredvídateľný je aj výsledok participácie diváctva. Sú to cudzie ruky, ktoré viažu uzlíky. Dielo sa rozrastá s každou ďalšou spomienkou.
Celkovo výstava pôsobí čisto. Možno až prílišná snaha o dokonalú vyváženosť priestoru je to, čo výstavu robí čistou ako z katalógu. Farby ladia, materiály sa navzájom podporujú, no chýba mi tam moment prekvapenia. Čosi, čo by tú dokonalú rovnováhu na chvíľu narušilo a pripomenulo, že niektoré spomienky je nemožné uniesť. Aj napriek tomu výstava vytvára priestor na vlastnú kontempláciu, kde si každý návštevník môže vybaviť vlastné spomienky, či už sú radostné, alebo nie.
