Tematická črta ohňa sa explicitne odzrkadľuje vo viacerých názvoch vystavených keramických objektov: Playing with Fire (Hrať sa s ohňom, 2021), Burning Charcoal (Tlejúci uhlík, 2021), Blue Flame (Modrý plameň, 2022), White Flame (Biely plameň, 2024), Red Fired Vase (Ohnivá váza, 2022), Tiny Flame (Malý ohník, 2022), Flamey (Plamienok, 2022) či Tiny Blue Flame (Drobný modrý ohník, 2022). Nevyspytateľnosť tvorivého procesu vidieť najmä vo vystavených kresbách, ktoré dopĺňajú keramické objekty. Pôvodne mali slúžiť ako skice zachytávajúce nápady na tvorbu budúcich objektov, lenže sama tvorivá práca autorku nezriedka priviedla k zmenám oproti stavu v náčrtoch.
Dominantným príznakom výstavy je fakt, že keramička zobrazuje človeka ako (hlinenú) nádobu. Nádobu má namiesto hlavy, čo indikuje dôležitosť obsahu, čo sa do neho „vlieva“ (narážka na tekutú súčasnosť), rovnako ako toho, čo z neho vychádza. Takéto pochopenie človeka zároveň poukazuje na jeho krehkosť a zraniteľnosť. Aluduje totiž prirovnanie človeka k hrncu od barokového autora Daniela Sinapia-Horčičku z básne Težká búrka již povstává..., ktorá prvý raz vyšla v jeho modlitbovej knižke Hortulus animae piae (Zahradka dušičky pobožné, 1676): „Lidé jsú co hrnec krehcí, / snadno je Bůh rozráží, / když ho zlostí svou dráždí.“ Boh je tu zobrazený antropomorfne ako taký, čo sa ľahko nahnevá a mstí sa ľuďom za ich hriechy. Sinapius tu nadväzuje na starozákonnú žalmovú literatúru, v ktorej Boh v chiastickom paralelizme hovorí: „Nepriateľov pred jeho zrakom (zrakom jeho verného) rozmliaždim / a rozdrvím tých, čo cítia voči nemu nenávisť“ (Ž 89,24) alebo Dávid sa prihovára Bohu výpoveďou o nepriateľoch: „Rozprášil som ich ako prach unášaný vetrom, / šliapal som po nich ako po blate uličnom“ (Ž 18,43). V týchto výrokoch, ako aj v Janišovej diele, sa odráža echo etiologického mýtu o pôvode človeka, obsahujúceho predstavu o Bohu ako hrnčiarovi, ktorý utvoril človeka z hliny zeme: „Vtedy Pán, Boh, utvoril z hliny zeme človeka a vdýchol do jeho nozdier dych života“ (Gn 2,7). Tento pôvod človeka z hliny zeme sa v starej hebrejčine zrkadlí už na úrovni jeho pomenovania – výraz človek (adam) má rovnaký slovný základ ako výraz zem, pôda (adamah). Prvý človek dostal meno Človek, teda Adam (vzniklo proprializáciou apelatíva). Boh utvoril z hliny človeka, tak ako hrnčiar z hliny vytvára nádobu. To preto, že tento príbeh si rozprávali hrnčiari, ktorí všetky svoje nádoby vytvárali z hliny. Pre nich teda bolo samozrejmé, že aj Boh tvoril z hliny. A v takomto tvorivom procese pokračuje aj Simona Janišová.
Zobrazenie človeka ako nádoby bolo v baroku topickým motívom. V piesni Ach, přeběda mne smutnému z Cithary sanctorum z r. 1674 vyjadrovanie pokory človeka prechádza až do sebapohŕdania: „Ach, co sem já bídný člověk, / na světě můj krátký jest věk, / pytel sem vší nečistoty, / plný psoty, /všecken až naskrz smrdutý (...) Já sem plná bídy země, / syn hněvu a bídné plemě, / nádoba k hanbě stvořená, / narozená / a v nečistotě zplozená.“ Človek sa tu metaforicky nazýva smradľavým vrecom plným nečistoty a nádobou stvorenou na hanbu. Janišovej vnímanie človeka ako nádoby je však kontrastné, vidí ho pozitívne a s nádejou.
Prejavuje sa to najmä v monumentálnej figurálnej soche White Mage (Biely mág, 2022), ktorá rukami otvára svoje vnútro. Vznikla technikou vrstvenia šúľkov, čo pripomína zobrazenie pohrebných plachiet Lazára, do ktorých je zavinutý, na byzantskej ikone Vzkriesenie Lazára. Tvorba sochy nie tvarovaním z kusu hliny a následným vydlabávaním vnútra, ale vytváraním dutých tvarov z hlinených šúľkov, a teda postupné pribúdanie jej objemu po horizontálnych pásoch zároveň asociuje digitálnu tlač a predstavuje odkaz na Janišovej staršie práce tvorené pomocou nej. Obrovskú sochu Biely mág z kalinovskej šamotovej hliny autorka vytvorila počas 34. ročníka Medzinárodného keramického sympózia v Lučenci – Kalinove. Je to „socha s tajomstvom“ (ako „román s tajomstvom“ atď.). Po pozretí sa cez vnútorné oko pozorovateľ zisťuje, že nejde o Muža s protézou (Ján Hrušovský), ale mág vo svojom vnútri ukrýva srdce, cez vnútorné oko ktorého vidno... to je tajomstvo! Túto poslednú vrstvu trojvrstvového matrioškového systému možno bez odhalenia tajomstva nazvať Spievajúce srdce (Vojtech Mihálik), čo v tomto prípade vyjadruje jeho živosť a citlivosť. Srdce v sebe ukrýva živú, krehkú a zraniteľnú bytosť. Táto semióza je podporená aj farebnou symbolikou – biela mágia, biela socha. Beloba vznikla potretím sochy porcelánovou vrstvou, socha totiž prešla výpalom v Hoffmannovej kruhovej peci v závode Žiaromat, kde by bežné glazúry „neprežili“. Hoffmannova pec je periodická vypaľovacia pec s viacerými komorami, pričom každá z nich má samostatný vchod. Po rozkúrení sa v nej oheň šíri dokola vďaka otváraniu klapiek na komíne. Počas vypaľovania na jednej strane možno do komôr na opačnej strane vojsť a vyberať z nich hotové výrobky. Táto socha bola teda vypálená pomerne unikátnym spôsobom. Prúžky vzniknuté vrstvením šúľkov miestami vizuálne podporuje modrá soľ kobaltu.
Hlavy skulptúr a takisto na kresbách S. Janišovej sú tvorené nádobami. Buď brucho amfory tvorí hlavu a hrdlo amfory s ušami je akousi korunou, alebo je nádoba pripomínajúca hrniec posadená na hlave plastiky ako v prípade kameninových búst Burning Charcoal (Tlejúci uhlík, 2021) a Shiny Mammy (Lesklá Mamúmia, 2021), čo asociuje nosenie nádob na hlavách napr. africkými ženami. Tieto busty sú vo vzájomnom dialógu aj svojou farebnosťou (čierny uhlík a biela múmia). Vo všetkých prípadoch Janišovej zobrazenia človeka ako nádoby sa nachádza hra s polysémiou ucho človeka – ucho nádoby. Hru vidieť aj v palimpsestových názvoch Mammy a Mamúmia, ktoré vznikli prekrytím slov mam/mammy (mama) a mummy (múmia).
Ústa sochy Fortune Teller (Veštec, 2022) odkazujú na starovekú rímsku mramorovú masku Ústa pravdy (La Bocca della Veritá) z baziliky Santa Maria di Cosmedin v Ríme, do pootvorených úst ktorej sa dá vložiť ruka. Sprevádza ju legenda, že tento otvor úst slúžil na odhalenie klamárov – ak do nich vložili ruku, socha ju odhryzla. Masku evokujú aj otvory namiesto očí vo figurálnej soche Shiny Mammy (Lesklá Mamúmia) či v kresbách. Na nich sa zračí aj pozvoľná deštrukcia, keď sa namiesto oka objavuje postupne sa rozširujúca prasklina (kresba č. 9 a 10). Pod bielym (farba symbolizujúca nevinnosť) vonkajškom sa tak sukcesívne odhaľuje čierne (farba s negatívnymi konotáciami) prázdne vnútro postavy (čierny tuš na bielom papieri).
Skulptúra White Flame (Biely plameň, 2024) je dielo vytvorené asamblážou – použitím dreveného objektu, nájdeného vo fabrike na šamotové dielce v Kalinove, a jeho zviazaním pomocou špagátu so šamotovým plameňom. Ružová farba nádoby Rose Gold Box (Ružové zlato dóza, 2018) zase vznikla vliatím zlatej retiazky rozpustenej v roztoku lúčavky kráľovskej. Nádoba je zo šamotovej hliny, na ktorú je nanesená vrstva porcelánu, ktorý sa naružovo farbí zlatom.
Voľná tvorba Simony Janišovej je popri všetkých týchto narážkach osobnou výpoveďou o súkromí a vlastnom prežívaní, čo sa prejavuje v stvárnení kľúčov od bytu, hlavy svojho psa, hračky pre očakávané dieťa (hrkálka svojím tvarom takisto ako amfory vzdialene odkazuje na starogrécku keramiku, konkrétne formiskos, ktorý sa podľa niektorých teórií tiež považuje za rituálnu hrkálku) atď. Autorka používa rôzne, aj experimentálne a technologicky náročné postupy. Popritom jej tvorba v sebe nesie množstvo kultúrnych odkazov. To v kombinácii s jej hravým prístupom vytvára (nielen vizuálne) pôsobivé diela so špeciálnou poetikou.
