Už prvé podujatie „Osvit“, ktoré som pred dvomi rokmi na jeseň zachytila, prezentovalo vyše štyridsať mien slovenskej vizuálnej scény, od tých starších a etablovanejších ako je Viktor Oravec, Peter Kalmus či Rudolf Sikora, až po mená nastupujúce na scénu – a študentstvo. (Ako sa mi neskôr podarilo dohľadať, podujatiu voľne predchádzala ešte samostatná akcia „Výstavenisko“ v apríli 2022, ktorú organizoval Richard Hronský, participujúci i na ostatných vydaniach.)
Už od začiatku sa voľne nadväzujúce projekty profilovali ako DIY, ukotvené v negalerijnom priestore, exteriéri či opustených, rozbitých alebo rozostavaných priestoroch s charakterom urbexového objavovania. Potom, čo sa v minulom roku v známom bývalom azylovom dome Maják nádeje objavil „Rozptyl“, dostalo sa mu aj výraznejšej pozornosti médií a hoci pri prehliadkach v priestoroch takéhoto typu ide vždy o vstup na vlastné nebezpečenstvo, o účasť na otvorení prejavili na sociálnych sieťach záujem stovky ľudí.
Možno preto, lebo senzitívne mycelium zachytilo a zareagovalo na to, čo nám chýba. Veľké, kolektívne prehliadky v rozsahu niekoľkých desiatok mien u nás málokedy dokáže ponúknuť zriaďovaná kultúra, neoperuje tu veľtrh podobný Parallel Vienna, festival Biela noc je zase príliš spätý s komerčným prostredím, voči ktorého dobrým úmyslom sme dnes všeobecne skeptickejší. Preto medzi bratislavským publikom zarezonovala rozsiahla iniciatíva zdola, otvorená, nehierarchická, bez sponzorov a zložitých konceptov – a k tomu dobrodružstvo objavovania priestorov v našom meste, okolo ktorých len chodíme, ale nie sú bežne prístupné.
Tohtoročné voľné nadviazanie„Miesto toho“ vstúpilo do Mestského domu účastníkov odboja od 17. augusta do 13. septembra. Opätovne išlo o opustený priestor, tentoraz úplne v centre mesta. Na rušnej ulici medzi podnikmi mnohí ani netušia, aká veľká časová a priestorová „medzera“ tam stojí. Tri poschodia nie sú málo a rovnako ani čas, ktorý prebehol odvtedy, čo bol deväťdesiatkový dizajn tamojšej, dnes už nejestvujúcej kaviarne v móde. Pozostatky po obyvateľoch a účeloch, niečie nič, sa stalo základom pre niečo iné – pre „rozličné výtvarné niečo“. Práca s pamäťou miesta, ako si ju môžeme podľa slov kurátora Lukáša Sobotu predstaviť, nesúvisí len so skúmaním lokality, ale aj s aktívnym podieľaním sa na jeho budúcej vrstve histórie. Organické napojenie sa na miesto, jeho minulý a súčasný stav a vývoj, ako aj prirodzený stav erózie, rozpadu a opätovnej invázie prírody do opustenej stavby by sme tak mohli označiť za leitmotívy výstavného projektu „Miesto toho“.
V kontexte tohto statementu možno čítať diela 66 umelcov a umelkýň, ktorí sa zúčastnili výstavy. Mnohí z nich si vybrali špecifické priestory, aby vytvorili site-specific zážitok, ako napr. Samuel Raýman, ktorý vstúpil do priestoru (pomerne zanesenej) bývalej kuchyne s prehistoricky ladenou maľbou na koži, ktorá karikaturisticky ilustruje, že primitívne správanie nás nikdy úplne neopustilo. Iní zas využívajú archetypálne danosti priestorov, ako je podkrovie, kde nájdete napr. nočné motýle Jána Hrčku alebo dojemne „zastlané“ spiace holuby Oksany Sadovenko. Ďalšie využili špecifické priestorové akcenty súkromnejšie ladených častí, ako napr. intímna intervencia Michaely Obšitošovej v kúpeľni. Alebo úplne opačnou taktikou vytvárali kontrast, ako napr. Marco Rapant so skulptúrou jednorožca, vyrastajúceho z fľakmi pokrytej steny. V členitom priestore domu bolo možné nájsť dobovo zariadené miesta, v ktorých nezriedka vznikli celé environmenty so zľahka surrealistickým pocitom (napr. Michal Golák alebo Celestína Minichová) Mnohí autori*ky sa zase rozhodli pre drastickú premenu, ako napr. Lila Gomboš, ktorá v drevinami a trávou vyloženej miestnosti pracovala s kontrastom tmavého prostredia a reflexných akcentov. Iní stavili na „zabývanie“ pomocou diel, imitujúcich nábytok či zariadenie domu (ako napr. podvratne vyšívané heslá Kashe Portrohosh).
Toto iné, ktoré osídlilo priestory domu – fantazijné, kontemplatívne, ale aj humorné či ironické – ponúklo veľmi širokú paletu alternatívnych pohľadov na opustené miesto, nedalo sa však ubrániť dojmu, že viac ako nový vzťah k minulosti prezentovalo najmä vlastné, autonómne témy. Azda najviac sa opakujúcim prvkom boli rôzne formy osobnej introspekcie, ktoré pomyselne prenikali do budovy a obsadzovali ju. V mnohých prípadoch však išlo skôr o vlastné autorské programy, ktoré si v budove len našli miesto. Hoci veľmi malebne vypĺňali priestor, o mnohých sa nedalo zistiť nič bližšie, dokonca ani názov. Preto publiku mohli ich obsahy, s výnimkou vrstvy site-specific zásahu, uniknúť.
Rozdiel oproti predoškým podujatiam pritom vnímam práve v zámere. Živelný „Rozptyl“ nemal okrem vyplnenia a saturovania priestoru umením žiadnu inú misiu – bol to kľúčový zámer. „Rozptyl má tiež spájať nás všetkých, no na druhej strane chrliť nás kade-tade. Zo strany návštevy má rozptyl pohltiť, ale tiež poskytnúť možnosť nájsť všetku tú rozptýlenú rôznorodosť v pohltení. Výstava je teda veľmi otvorenou udalosťou,“ napísal kurátor výstavy Richard Hronský v evente výstavy. Naproti tomu „Miesto toho“ už namiesto spontánneho pohltenia (čímkoľvek) operuje s istým kurátorským konceptom, pričom za hlavných nositeľov si volí povrch a materiálnosť. Nie v každej časti výstavy však bolo čitateľné, čo a ako v tomto koncepte funguje, ale publikum si mohlo užiť „rozptylové“ zaplnenie a objavovanie. „Miesto toho“ akoby vykročilo medzi punkovú spontaneitu a výstavnú schému.
Otvorenosť projektu ostala naďalej prítomná – najviac skrze zapojenia autorov*iek naprieč rôznymi generáciami a odbormi, tento rok dokonca i naprieč rôznymi štátmi. Okrem toho však projekt začal aj ako entuziastická a neriadená, nehierarchická iniciatíva, ktorej podstatou sa zdala byť práve neukotvenosť – ako akýsi komplementárny doplnok zriaďovanej, plánovanej či aktivistickej kultúry (organizačno-kurátorský tím „Rozptylu“ minulý rok o.i. deklaroval v evente k výstave, že ”organizuje nezávisle, bez dotácií a grantov. Nie je to žiadny protest ani politika. Iba potvrdenie, že sa dajú robiť ľudské a krásne veci, keď je chuť a radosť!”).
“Miesto toho” nesie mierne iný rukopis. K organizačnému tímu sa pridali Hugo Raýman, Lukáš Sobota a Kristína Majvirošová a organizátori sa zoficiálnili do občianskeho združenia Vox Loci. Organizácia open callu (pri predchádzajúcich išlo skôr o spontánne šírenie), rovnako ako organizácia niekoľkých diskusií počas podujatia implikujú, že projekt hľadá svoje možnosti: podobne ako mnohí nadšenci asi skúmajú, ako to tentoraz urobiť inak, ako doplniť, zlepšiť pôvodný plán či ako realizovať vlastné idey (možno aj v komplexnejšom multižánrovom či disciplinárnom podujatí?)
Tu však práve prichádza na rad otázka, či v takom prípade nemá prísť aj k zmene realizácie: dôslednejší výber diel podľa kurátorského konceptu (ergo prísnejšie kritériá alebo kreácia diel špeciálne pre výstavu), mierne kvalitatívne zjednotenie (napr. pri niektorých typoch prác prieskumovej kvality cítiť kontrast nielen medzi sebou navzájom, ale hlavne v porovnaní s prácami viacerých etablovaných autorov, napr. Mateja Gavulu, Dany Tomečkovej a iných) či obsiahlejšia práca s textom (názvy diel, prípadne anotácie pre návštevníctvo). Osobne sa teším, že projekt vďaka jeho iniciátorom funguje už tretí rok, vyvíja sa a neopakuje v rovnakej podobe, pretože to by časom mohlo viesť ku schematickosti a strate onej už skloňovanej radosti. Budem rada sledovať, do akej podoby vyrastie v najbližších rokoch. 
