Tamara Conde - Mäkká prasklina, krehkosť, čo stále drží

Výstava komunikuje intímne neistoty v prežívaní odlišnosti, v jazykových bariérach či fyzických (ne)možnostiach telesnej schránky. Prostredie galérie zhmotňuje pocity straty stabilnej hranice existencie ľudského tela, ktoré nespĺňa stereotypmi podmienené rámce (seba)prezentácie a prostredníctvom maľby hľadá jeho podstatu v diferentných entitách a príbehoch, narúšajúcich predsudkami formované štruktúry a hierarchizácie.

Vrstvy významov inštalácie odkazujú k mexickému pôvodu autorky a k jej záujmu o skúmanie techniky tradičnej olejomaľby, rovnako však spolupracujú s AI a symbolikou tiel či materiálov, ktoré vo vzájomných juxtapozíciách tvoria organizmus, vyrovnávajúci sa s nie ideálnou pravdou hybridizácie tela-schránky-lastúry-myšlienok.

Talianska filozofka Adriana Cavarero v knihe Relating Narratives (2000) naznačuje, že identita nie je vopred určená, ale rodí sa postupne, prostredníctvom príbehov a vzťahov, v narušovaní stereotypov a konformity noriem alebo s uznaním a etickým zviditeľňovaním citlivého, iného a často aj nedokonalého. Tieto príbehy nemožno exaktne (pred)písať a často sú ostro kreované okolitou realitou, no patria každej bytosti, ktorá ich (spolu)vytvára, a zároveň prispievajú do väčšieho naratívu každodennosti a individuálnej aj spoločenskej pamäte.

Znaky starostlivosti, úprimnosti a príbehy citlivého vciťovania sa tvoria aj obrazy Tamary Conde. Jej olejomaľby boli inšpirované paralelnou sériou sieťotlačí, vznikajúcich vrstvením tvarov zostavených v komunikácii s AI, ktorá pracovala na základe autorkiných textov. Krátke básne tematizovali formy vyčerpania, nedokonalosti a hľadania bezpečného miesta-schránky-telesnosti a pocitu bezpečia. Obrazové koláže boli následne, ako metaforické myšlienkové aj vizuálne mapy, transformované prostredníctvom olejomalieb do priestorových kompozícií, kde priberali ďalšie senzorické a symbolické vlastnosti.

Motívy tiel a organická forma vizuality tu komunikujú so schránkami živočíchov, textilnými materiálmi a prírodninami, ako prepismi myšlienok – spomienok. Intímny archív sa stáva uznaním významov a hodnoty malých foriem pamäte či existencie, ktoré získavajú plynutím času nové vrstvy významov a narativity. Autorka premýšľa o ich minulosti, ako o pripomenutí obdobia života, ktorý skončil, aby následne priniesol symbolickú radosť (nájdenú na pláži), či okrasu ľudského tela (túžiaceho po dokonalosti), pričom kedysi predstavoval formu úkrytu alebo záchrany pred prirodzeným nebezpečenstvom (realitou).

V galérii sa tak rodí prostredie, schránka, organizmus, hovoriaci príbeh vyrovnávania sa s osobnou históriou a kultúrnymi odlišnosťami, komunikuje realitu vrstvami kríz zaťaženej súčasnosti a prostredníctvom citlivého, no intenzívneho prežívania vlastnej telesnosti a hľadania identity. Pozýva k dialógu o témach možností nedokonalostí alebo pochybností, ktoré sa však môžu stať jedinečnou vlastnosťou, patriacou nie výhradne ľudským bytostiam.