Pre niektorých môže byť jedným zo spôsobov spomalenia návšteva galérie. Práve v období od decembra do februára predstavila Veronika Verešová v trnavskej Čepan Gallery výstavu Sedimenty únavy, pripravenú v kurátorskej spolupráci s Barborou Jurčovou. Predstavuje najnovšiu tvorbu autorky venovanú regenerácii a kúpeľom ako prostrediu starostlivosti a liečenia. Na jednej strane sprítomňuje a kriticky reflektuje únavu, ale zároveň vytvára priestor na spomalenie a kontempláciu.
Veronika Verešová sa vo svojej tvorbe venuje tematike kúpeľov a regenerácie tela už niekoľko rokov. Rozvíjala ju aj v rámci absolventského bakalárskeho projektu Memory of Decay (2024). Autorkin dlhodobý záujem je prepojený s rodinnou históriou, konkrétne s kúpeľmi Sliač, kde pracovali jej starí rodičia. V dielach The Pool is not Available at This Time (2024), Memory of Decay (2024) a Polčas rozpadu (2025) sa prostredníctvom vrstvenia prelínajú viaceré významové roviny, vrátane otázok starostlivosti o živé aj neživé telá. Autorkinu osobnú skúsenosť človeka vyrastajúceho v blízkosti kúpeľov dopĺňa medzigeneračný pohľad jej starých rodičov na fungovanie tohto miesta, jeho tradíciu, ako aj na vzťah zamestnanectva k starostlivosti a na premenu v čase. V neveľkom priestore galérie Verešová predstavuje objektovú inštaláciu, v ktorej kombináciou získaných materiálov zostavuje asistované readymady, vytvorené zo sedimentárnej horniny, kalu a uterákov pochádzajúcich priamo z útrob kúpeľov. Pozornosť pútajú centrálne objekty, stalagmit z hliny a kalu a stalaktit vytvorený z uterákov. Doplnené sú o hadicové spony s úlomkami sedimentárnej horniny pripevnené na stene, ktoré odkazujú ku vnútornostiam liečebného bazénu. Pri pohľade na video diptych završujúci inštaláciu sa môže zdať, že ide o fotografie, plynutím času sa však ukazuje, že sú to spomalené zábery; prvý zachytáva chrbticu s dlhou jazvou, ktorá akoby „plakala“ sediment, druhý zobrazuje muža vykonávajúceho údržbu bazénovej techniky. Verešová využitím stratégie spomalenia záznamu zdôrazňuje časovosť neoddeliteľne spojenú so starostlivosťou. Sedimentácia predstavuje v jej tvorbe dôležitý teoreticko-strategický rámec, ktorý sa neprejavuje len vo vrstvení materiálov a médií, ale aj významov. 
Materiálne fragmenty pochádzajúce priamo z kúpeľov, miesta oddychu, prinášajú do galérie únavu, no paradoxne jej cieľom nie je pohltenie diváka, ale zmena rámca uvažovania. Sedimentárna hornina pochádzajúca z útrob priestoru pod bazénom s liečivou vodou nesie v sebe zmyté stopy únavy všetkých ľudí hľadajúcich starostlivosť v kúpeľoch Sliač, ak nie exaktne, tak aspoň symbolicky. Zmineralizovaná únava sa premieňa na pôsobivý, farebný kameň rôznych tvarov a výrastkov, upevnený na stene pomocou hadicových spôn, odkazuje na bazénovú technológiu vyžadujúcu si starostlivosť a údržbu. V každej vrstve sedimentu sa prejavuje časovosť a život architektúry, návštevníkov aj pracovníkov. Zároveň ruky údržbára ukazujú jeho oddanosť každodennej starostlivosti o chod bazéna. Dlhá jazva na chrbtici plačúca liečivý sediment nám pripomína čas, ktorý si vyžaduje starostlivosť a liečba v priamom odpore voči spoločenskej akcelerácii, keď sa zdá, že časom už nedisponujeme. Objekty vytvárajúce metaforu stalagmitu a stalaktitu priamo narúšajú časovosť akcelerácie a pripomínajú ich formovanie trvajúce roky, a ktoré bude trvať aj po našich životoch. Rovnako ako letokruhy stromov zachytávajú udalosti a katastrofy ovplyvňujúce ich rast, tak sa aj do sedimentu usádzajú časy. Verešová však na vytvorenie jaskynných útvarov použila sedimenty únavy – uteráky a prášok pomletý zo sedimentárneho kalu liečivých vôd získaný priamo z kúpeľov nesúci stopy tiel hľadajúcich liečbu. Hlinený stalagmit postupným vysychaním počas trvania výstavy praskal a upozorňoval na krehkosť tela, ktorú prináša únava, či už pri telách živých alebo neživých. 
V dielach Verešovej sa téma starostlivosti o telo v kúpeľoch prirodzene rozširuje aj na starostlivosť o architektúru a na otázku spoločenskej únavy. Historicky sa kúpele stali prostredím rekreácie a socializácie, ale postupne sa s rozvojom vedeckého bádania upevňoval ich liečebný charakter. Hoci má kúpeľníctvo na našom území dlhú historickú prax siahajúcu do 17. storočia, kultúra starostlivosti je v súčasnosti paralyzovaná spoločenskou a systémovou stagnáciou. Na chátrajúcej architektúre kúpeľného areálu Sliač s bohatou históriou, ako aj na zatvorených a nedokončených pavilónoch, sa prejavuje systémová chyba, ktorá bola postupne formovaná nátlakom na výkon, efektivitu a zisk. Verešová pripodobňuje zanedbávanú architektúru telu vystavenému nátlaku a dlhodobo formovanému sociálnymi podmienkami neskorého kapitalizmu.
V post-covidovom období, keď sa práca čoraz častejšie presúva do domáceho prostredia, telo podlieha neschopnosti oddychu. Práca sa stáva podmienkou prežitia, zdrojom príjmu nevyhnutného na obživu, rozmanitú stravu, dostupnosť zdravotnej starostlivosti a strechu nad hlavou. Nevyhnutne tak zasahuje aj do voľného času, ktorý si nie každý môže dovoliť vyhradiť na oddych. Nátlak narastá, telo je rozpoltené a neschopné regenerácie, postupne podlieha. Objavuje sa pocit, že s našou spoločnosťou a spôsobom vnímania v dobe akcelerácie je niečo fundamentálne zle. Podľa Hannah Arendt je ľudská existencia v modernej spoločnosti zredukovaná na pracujúcu bytosť (animal laborans), ktorá je pohltená prácou v nekonečnom kolobehu produkcie a spotreby. Regenerácia teda môže byť vnímaná len ako nevyhnutná údržba človeka, aby sa mohol vrátiť opäť do systému. V tejto štruktúre vita activa (aktívny život) sa unavené telo stáva nástrojom výkonu a stráca schopnosť prežívania sveta mimo rámca užitočnosti..jpg)
Boris Groys hovorí, že v dobe modernity, ktorá bola zameraná na vízie budúcnosti a pokroku, dochádza k odmietnutiu spôsobu zdanlivo pasívneho prežívania vita contemplativa. Groys ponúka kombinovaný spôsob chladnej kontemplácie, v ktorej sa odstraňuje pasivita a mizne rozdiel medzi vita activa a vita contemplativa, pretože kontemplácia sa už nemôže spoliehať na neobmedzené časové možnosti. Niektoré súčasné výstavy tento fenomén reflektujú a namiesto kompaktne navnímateľných celkov sa premieňajú na „misu rôznorodých jednohubiek“, z ktorých je možné si v rýchlosti vybrať niektoré, no nie nutne všetky. Vnímanie sa fragmentarizuje. Ide o pôsobivý fenomén, ktorý umožňuje vytvárať si vlastné štruktúry prežívania a rozširovať rámce uvažovania. Chladná kontemplácia funguje práve vďaka uvedomeniu si nedostatku času na komplexné rozjímanie, a práve tým sa tvorí nekonečnosť času, ktorý sa stáva premárneným a nadrozmerným. Nedostatok času sa tak premieňa na prebytok. Groys túto subjektívnu pozíciu pomenúva ako súdruha času, teda človeka, ktorý sa stáva komplicom neproduktívneho plynutia. Čo nastáva vo chvíli, keď sme presýtení akceleráciou času, kedy sa v našej prítomnosti všetko rýchlo mení no v jeho jadre zostáva prázdnota a letargia? Vzniká potreba zastaviť a prehodnotiť neproduktívny, premárnený čas. Veronika Verešová priniesla výstavu, ktorá práve rehabilituje kontempláciu. Sama je fragmentárna, ale zároveň prostredníctvom spomalenia videa, ktoré sa na prvý pohľad zdá byť fotografiou, diváctvo núti zastaviť sa a prijať rolu súdruha času, ktorý s jeho plynutím nebojuje, ale v nečinnosti kontemplácie nachádza priestor na regeneráciu, nielen údržbu. Poukázaním na časovosť liečby a regenerácie v dielach Verešová vracia hodnotu neproduktívnemu času a svojím gestom odmieta podriadiť ľudské bytie spoločenskému nátlaku na neustálu produkciu.
