Fanny: Ako ste sa k sebe dostali ako umelkyňa a kurátorka – čo bol prvý impulz k spolupráci?
Doris: Ja som študovala bakalára v Košiciach – z rôznych nie celkom vysvetliteľných dôvodov a vlastne tým, že umelecká scéna a jej bublina je tam tak veľmi malá, je pomerne jednoduché sa do nej infiltrovať. V podstate sa tam každý s každým pozná, a všetci chodia do jedného podniku. Nikolu som teda začala registrovať ako kamarátku kamarátov s tým, že mi od začiatku prišla maximálne cool a hot. Začala som ju sledovať cez sociálne siete a mám pocit, že náš vzťah fungoval spočiatku dlho v online priestore ako taký fandom, mali sme rady svoju online prítomnosť až kým sme nezačali nejako bližšie komunikovať.
Nikola: Pamätám si, že naša spoločná kamarátka Lívia V. v Košiciach kurátorovala výstavu Glorify our Hormones v galérii VUNU, na ktorej sme obe participovali – myslím, že to bolo v roku 2020. Vtedy sme sa ešte osobne nestretli, ale vedela som, že Doris je jednou z vystavujúcich umelkýň. Dali sme si follow na Instagrame a dlhšie sme sa vzájomne registrovali len online. Až neskôr som Doris oslovila k mojej diplomovej práci ako performerku – účinkovala v projekte Emotional Lipgloss (2022). To bola naša prvá spolupráca. Na to, že sme spolupracovali prvýkrát, som Doris počas nakrúcania dostávala aj do pomerne extrémnych situácií – výraze tváre, roleplay, intonácia, celá táto estetika bola veľmi hyperbolizovaná a nie vždy komfortná. No veľa sme o tom spolu komunikovali, radili sa, ako to spraviť čo najlepšie. Takto sme sa spoznali osobnejšie, dopadlo to veľmi dobre.
Doris: Áno, pri tej spolupráci sme sa prvýkrát stretli takto osobne. Spomínam si ale ešte na jedno krátke stretnutie predtým natáčaním, ktoré bolo veľmi random. Nikola mi večer v tme okolo deviatej na Kamennom námestí odovzdala Feat Magazine, na ktorom spolupracovala v Prahe. Vtedy sme si ani poriadne nevideli do tvárí, no už vtedy som cítila, že ten vibe medzi nami je veľmi dobrý. Potom pri tej našej spolupráci, na Nikolinom diplomovom videu, bolo vidieť, že si dáva záležať na finálnom výsledku a nie je to iba nejaká „povinná jazda“. V tom istom období som aj ja študovala na VŠVU a tiež som robila na diplomovej práci, aj preto sa mi veľmi páčilo ako seriózne k škole Nikola pristupuje a akú úroveň má jej produkcia. Mala kvalitný rešerš, prepracovanú teoretickú časť a jej práca bola celkovo zaujímavo koncipovaná.
F: V čom sa vaše prístupy podľa vás najviac prelínajú, a v čom naopak cítite nejaké produktívne napätie? Ak teda nejaké vôbec vzniká...
D: Z môjho pohľadu sa to prelínanie prejavuje najmä v našom perfekcionizme a celkovej pracovnej angažovanosti, ktorú podľa mojich osobných skúseností vnímam ako niečo pomerne výnimočné. Len zriedka sa nájde človek, ktorý by pristupoval k spolupráci s rovnakou mierou nasadenia. A práve toto je podľa mňa to hlavné spojenie medzi nami dvomi – veľmi sa navzájom rešpektujeme a vnímame snahu z oboch strán. Myslím si, že toto je kľúčom k úspešnej spolupráci. Samozrejme tam vzniká miestami aj nejaká tenzia, keď vytvárate spoločne projekt, tlačia vás deadliny a podobne. Príde mi to ako absolútne prirodzená vec, že k tomu dochádza. No nemyslím si, že by sme mali niekedy nejaký konflikt, obe vieme dobre komunikovať a tieto veci si jednoducho vyargumentovať – prečo je určitý prístup dobrý alebo zlý.
N: Súhlasím. A tiež by som povedala, že nás spája aj určitá spoločná vízia alebo vízia každej z nás – že máme jasno v tom kam chceme smerovať alebo čo od umeleckej praxe očakávame. Potom je tam podľa mňa aj nejaká podobná životná skúsenosť, čo nám umožňuje veľmi prirodzene spolupracovať na témach, ku ktorým sa obe vieme nejakým spôsobom vzťahovať a nejako ich prežívame.
F: Ako vnímate pojem „kolektívna zraniteľnosť“ a pojem „kolektívna odolnosť“ v kontexte výstav, ktoré ste spolu realizovali? A aký význam má pre vás kolektivita ako taká?
D: Myslím si, že Nikolin projekt, teda výstava Swarming Tongues výrazne reagovala na túto tému. Pokiaľ ide o kolektívnu zraniteľnosť, pre mňa je to jediná cesta skrz – jediný spôsob, ako sa pohnúť – a ktorý nás dostane akoby von. Nevnímam to ako nejaký happy end alebo deterministické riešenie, ktoré prinesie niečo pozitívne. Skôr je to pre mňa najreálnejšie východisko. Kolektívna zraniteľnosť mi príde ako niečo uchopiteľné a niečo z čoho si dokážem/e vytvárať určitý manuál prežitia a spraviť prvý krok. Zároveň mi príde, že žijeme v dobe, ktorá extrémne podnecuje jednotlivca. Práve tým, že neustále zdôrazňujeme a opakujeme význam toho kolektívna, sa snažíme poukázať na to, že tento pohľad by sa mal zásadne zmeniť. Ako aj Nikola spomínala, naše osobné skúsenosti sa prepájajú a vytvárajú konjunkciu. V tom zmysle, že si prechádzame akoby rovnakými vecami, prežívame podobné situácie – dovolím si až povedať, že žiadny z tých našich životov nie je ničím výnimočný. Jednoducho sami nedokážeme vyriešiť nič, a to ani nehovorím o oblastiach ako je napríklad psychoterapia, ktorá nás často vedie k preberaniu zodpovednosti za celý svet a podobne.
N: Pre mňa je tá kolektívna zraniteľnosť aj trochu zložitý pojem – neznámy alebo ťažko uchopiteľný. Ale keď si to predstavím, znamená to pre mňa niečo ako skrytú realitu – že je to tá realita, v ktorej žijeme, ale v niektorých oblastiach skryto. A keď si dovolíme byť zraniteľní – v tom zmysle, že zlyhávame, máme úzkosti alebo je na nás kladený veľký tlak – tak si to môžeme dovoliť iba v menších dôverných skupinách, ktoré sú pre nás komfortné a kde vieme, že si to môžeme dovoliť bez toho, aby nám to zhoršilo reputáciu alebo sociálny status. Myslím si však, že aj reflektovaná a úprimne zdieľaná zraniteľnosť môže viesť ku kolektívnej odolnosti, čiže ja tam proste vidím prepojenie a rozmýšľam nad tým, či sa môže rozvinúť diskurz v kultúrnom alebo umeleckom zmýšľaní tak, že by túto skrývanú realitu priznával otvorenejšie.
D: Áno, presne. Je to vlastne o otváraní sa a zdieľaní. To je tá pointa – ukazovať naše rany navonok.
N: Doplním ešte, že to, čo sme riešili aj v rámci januárovej aj augustovej výstavy, bola veľká úvaha o tom, ako to pretaviť do nejakého umeleckého jazyka a ako to komunikovať bez toho, aby sa hodnotilo či je to cool alebo uncool. Skôr ide o vytváranie vedomého jazyka, ktorý priznáva, že sa to deje, a že je to akoby krok smerom von.
F: Ako sa vaše individuálne skúsenosti a identity premietajú do vašej kolektívnej spolupráce – a ako v tomto kontexte pristupujete k spolupráci s ďalšími ľuďmi pri výstavách? Zároveň, keďže feministické prístupy ku kolektívnej práci často odmietajú hierarchiu, ako riešite možné otázky týkajúce sa autorstva, rozdelenia moci a podobne?
D: Tu bol pre mňa veľmi zaujímavý moment, keď sme riešili vizuál výstavy Swarming Tongues a otázku toho, ako budú uvedené mená na plagáte. Ja som navrhla, že tam dáme Nikoline meno ako hlavné – veľkým písmom – a pod ním budeme uvedení my ostatní. Nikola to hneď zamietla z dôvodu, že nechce byť prezentovaná ako nejaký veľmajster. Pretože vnímala hodnotu všetkých ľudí, ktorí sa na výstave podieľali, a vnímala ju ako spoločný projekt. Bolo mi to nesmierne sympatické. Počas celého procesu som cítila, že nám Nikola dôveruje, čo pre mňa veľa znamenalo. Veľmi oceňujem, že si nechá poradiť a je otvorená spolupráci s ľuďmi, ktorí majú určitú expertízu, ktorí majú svoju vlastnú víziu. Niekedy nám dlhšie trvá, kým sa naladíme na jednu vlnu, ale vždy z toho vznikne niečo, čo vzrastá z absolútnej symbiózy našich myslí. Prvotná idea u všetkých ľudí vyzerá inak, no na konci sa nejakým spôsobom spojí a s výsledkom sme všetci spokojní. Takže hej, hierarchia sa celkovo z nášho procesu dosť razantne vytráca. Myslím si, že celá spolupráca je veľmi horizontálna, a to je na tom pekné. Zároveň je to aj dôvod, prečo sa cítim rešpektovaná, prečo ma projekt baví a prečo vidím aj v našich nasledujúcich spoluprácach význam.
N: V našom výtvarnom prostredí poznáme ten úplne klasický opotrebovaný výraz „individuálny umelec – génius“, ale podľa mňa čím ďalej, tým viac, najmä keď sa robia multimediálne projekty, jeden umelec nie je schopný obsiahnuť celé dielo, ktoré zahŕňa či kombinuje viac zložiek, disciplín alebo médií. Prirovnala by som to k spôsobu spoluprác, aký má autorstvo vo filmovej produkcii, kde každý prispieva svojou konkrétnou špecializáciou. Film alebo aj divadelná produkcia sú v tomto oveľa ďalej – pretože za dielami stojí tímová produkcia. História výtvarných diel je založená skôr na tom, že maliar maľoval a často mal neviditeľnú asistenciu, no v súčasnosti si niektoré druhy projektov vyžadujú i skúsenosti z iných umeleckých oblastí, ktoré sa študujú samostatne. U mňa to súvisí aj s osobnou skúsenosťou s projektami, v rámci ktorých som spolupracovala s ľuďmi z filmového prostredia. Keď mám napríklad vystavené video, nemôžem tam neuviesť strihača. Z toho vyplýva moje uvažovanie a inšpirácia, z nahliadnutia do iných systémov v tvorbe a produkcii. Čo sa týka výstavy Swarming Tongues – nebola by vôbec možná bez všetkých, ktorí boli súčasťou tímu.
F: Vnímate vašu spoluprácu ako feministický akt?
D: Pre mňa je to úplne očividné. Vnímam to ako feministický prístup – a to vždy, keď s niekým spolupracujem, tak je to na tom hodnotovom rebríčku veľmi vysoko. Tým, že som študovala kurátorstvo na škole, ktorá sa zameriava práve na absolútnu deštrukciu a rozklad všetkých zaužívaných hierarchií, je prirodzené, že si vyberám metodológie, ktoré jednoducho vyplývajú z feministických kánonov a princípov. Takže áno, pre mňa tam ten aspekt určite je.
N: Osobne mám niekedy pochybnosti a obavu, že by to mohol byť okliešťujúci pojem. No to len z toho hľadiska, že feminizmus je často vnímaný veľmi zúžene – ako niečo, čo sa týka primárne ženskej perspektívy. Ale súčasný feminizmus je pre mňa aj o tých hodnotách, o spochybňovaní hierarchií, systému, ktorý sa nás globálne zmocňuje, alebo prehlbuje nerovnosti medzi ľuďmi. Napadla mi kniha, ktorá sa téme umeleckých spoluprác a hierarchii v produkcii venuje, od Terezy Stejskalovej - Smrt umělce. Ať žijí pomocnice! – a tá tiež veľmi dobre komentuje spôsob produkcie umeleckých diel a výstav s tým, že pomenúva, ako sa tieto princípy do toho premietajú.
D: Áno, tú knihu by som nazvala bibliou pre všetky začínajúce kultúrne pracovníčky. Je to podľa mňa ideálny text na formovanie hodnotového rámca – myslím si, že by si každá a každý z nás mal týmto textom prejsť.
F: S tým úplne súhlasím.
Výstava Swarming Tongues
F: Prejdem konkrétnejšie k jednotlivým výstavám. Výstava Nikoly Balberčákovej (Swarming Tongues) sa venovala témam ako medikalizácia citov, úzkosti neskorého kapitalizmu a rozpad intímnych väzieb v prostredí emočného prebytku. Ako ste hľadali vizuálny a kurátorský jazyk pre tak intímnu a zároveň systémovú tému?
N: Táto výstava bola pôvodne žiadaným projektom FPU, na ktorý som dostala štipendium, ešte počas obdobia, ktoré bolo asi posledným v pôvodnom fungovaní. Už vtedy v žiadosti bola zadefinovaná téma, ako napríklad kolektívna odolnosť a kolektívna zraniteľnosť a tiež práca s marcipánom (Smartflex). Takže do istej miery aj to, ako budú vyzerať objekty a podobne. Keď som sa chystala výstavu realizovať, oslovila som Doris ako kurátorku. Ona poskytla hlbší teoretický rámec. Na začiatku sme mali niekoľko kľúčových slov, o ktorých sme s Doris diskutovali, prepracovávali a ona ich zapájala do širších kontextov.
D: Fascinujúce pre mňa na tomto procese bolo, že Nikola mi dala úplnú slobodu. Bolo to teoreticky a filozoficky veľmi otvorené – s rešpektom k zložitosti a neuchopiteľnosti témy a našich komplexných prežívaní. Jednoducho tá persona, ktorú sa snažíme nejakým spôsobom opisovať alebo o ktorej hovoríme – či už materiálne alebo v kurátorskom texte – je veľmi ambivalentná a vrstevnatá. Všetko to vychádzalo z osobného prežitia či skúseností, a mne sa veľmi páčilo, že sme sa tých vrstiev nezľakli a priznali ich. V kurátorskom texte som sa snažila napodobniť to, čo robila Nikola vo svojej umeleckej práci: otvoriť sa a pustiť na povrch osobné prežívanie. Začiatok textu preto čitateľa vťahuje do špecifického prostredia – prvý odstavec končí napríklad otázkou „Aký je to pocit, byť tu úplne sama?“ V úvode sú zároveň detaily každodennosti, ako napríklad – „Koľko litrov vody si vypila, koľko gramov proteínu si dnes užila a o koľko stúpli tvoje čísla na Instagrame...“ Vytvárame tým rámec, ktorý následne prechádza do takmer chaotickej spleti referencií a myšlienok, ktoré sú spoločne prepojené istým pesimistickým nazeraním na našu nepresvetlenú budúcnosť, v ktorej sa snažíme nejakým spôsobom prežiť. Text je na konci opäť ukončený otázkou: „Aký je to pocit, byť tu úplne sama?“ Pretože chceme zdôrazniť práve fakt, že sama nie si. Je to vtip či irónia toho celého.
N: Od začiatku sme mali veľa referencií. Pre mňa bolo dôležité, že sme spoločne vychádzali z toho, že sme hovorili o prítomnej bolesti a celkovo o prežitej bolesti ako o najjednoduchšej emócii. Druhá dôležitá línia, ktorú sme sa snažili tlmočiť, bola performativita materiálu – marcipánu. Ako ju preložiť do slov, zasadiť do kontextu a ako ju sprístupniť divákovi. Marcipán, ktorý je súčasťou objektu, sa totiž správa určitým spôsobom — mení tvar, reaguje na prostredie. Je mäkký, ale aj krehký — a tým nesie význam. Celý proces diskusií medzi mnou a Doris bol ako prihrávanie pingpongovej loptičky — nápady a svoje pohľady sme si neustále vymieňali, prehlbovali a posúvali ďalej.
F: Rada by som sa pristavila pri zmienenom fondáne. Táto referencia ma veľmi zaujala – telo ako niečo násilne tvarované sociálnymi, medicínskymi a ekonomickými štruktúrami. Ako vznikla táto analógia a ako sa s ňou celkovo pracovalo v rámci výstavného priestoru?
D: Pre mňa práca s fondánom bola od začiatku silná referencia. Videla som, ako s ním Nikola manipuluje, ako ho zužuje do extrémnych, takmer „neobývateľných stavov“ – zároveň ho naťahuje, deformuje. Presne taký tlak vytvára aj spoločenský systém – tým si proste všetci prechádzame –, a nakoniec musíme stvrdnúť na kovovej konštrukcii sveta a nejakým spôsobom tam zotrvať a ideálne prežiť. Pamätám si, že Nikola vtedy potrebovala čas, aby si to nechala prejsť hlavou, a mne to bolo opäť veľmi sympatické. Práve tá dynamika – že ja som impulzívna, hneď rozvíjam myšlienky –, zatiaľ čo ona ich absorbuje a spracuje, a má svoj najväčší poker face. Vždy je to však tak, že sa na to neskôr naladí a všetko to veľmi dobre klikne, ako napríklad aj s konceptami „pesimistic hope“ a „nihilistic hope“, ktoré sme vo výstave neskôr rozoberali. Následne je to presne o pingpongovaní – kam to až potiahneme.
N: Áno, ja som v tomto veľký overthinker. Keď Doris prichádzala s rôznymi teoretickými komentármi, ja som ich často aj spochybňovala, preverovala a rozmýšľala, či je to naozaj tak. Trvalo mi nejaký čas, kým som pochopila, že máme na mysli rovnakú vec – len o nej hovoríme iným jazykom a z inej perspektívy. To je koniec koncov pre mňa extrémne obohacujúca vec. Celý čas, čo sme pracovali na týchto objektoch, sa ma takmer každý pýtal, či sa to neroztopí, nezlomí, či to vôbec vydrží v galérii počas leta. A ja som stále opakovala, že áno, vydrží – fondán sa skôr dehydruje než topí, stráca vodu. Ale je pravdou, že nikto z nás naozaj nevedel, že či to vôbec prežije – tých 150 kíl marcipánu v jednej vrstve –, či to zvládne transport do galérie, opatrnú manipuláciu, celý proces. Pre mňa fakt, že to ľudia spochybňovali, silne referuje na samotnú tému tiel, ktoré sú podľa mňa v tomto systéme na tenkom ľade a neustále čelia náporu.
D: Presne. Pre mňa bolo sledovanie týchto reakcií jednou z hlavných inšpirácií k celému finálnemu vyjadreniu a k posolstvu, ktoré sme sa rozhodli odovzdať. Pretože je to podľa mňa skvelá analógia všetkého, čo sa v našej spoločnosti deje – konštantná nedôvera, pochybovanie o kompetenciách a „knowledge“ – či celkové spochybňovanie nášho bytia. 
Výstava Doe vs. Siren: On Metabolization and Shapeshifting
F: Prejdem k výstave Doe vs. Siren, ktorá bola realizovaná v januári v Médiu. V rámci tejto výstavy Doris pracovala s kurátorským konceptom – v spolupráci s Václavom Janoščíkom –, ktorý sa dotýkal napríklad pasivity vnímanej v kontexte kapitalizmu a produktivity – pasivity ako možného nástroja vzdoru voči systému, a to aj z pohľadu mentálneho zdravia. Doris, ako si dospela k skúmaniu týchto tém?
(Trigger Warning) Nasledujúce riadky sa venujú téme samovraždy a citlivejším čitateľkám a čitateľom ich odporúčame preskočiť.
D: K skúmaniu pasivity som sa dostala cez svoju diplomovú prácu, na ktorej som pracovala na Design Academy v Eidhovene. Veľmi zjednodušene povedané, venovala som sa sociálno-politickému výskumu samovrážd a otázke, ako môžeme chápať tzv. „suicidal ideation“, teda premýšľanie o samovražde. A čo to vypovedá o spoločnosti, v ktorej žijeme. Snažila som sa skúmať, čo sa môžeme z rozhodnutí ľudí, ktorí spáchajú alebo zvažujú samovraždu, naučiť – a najmä, na aký systémový problém tieto rozhodnutia poukazujú. Najprv som sa zameriavala na samotný fenomén a postupne som sa dostala k otázke nádeje: či nádej ako taká vôbec existuje, či je len filozofickým konceptom alebo, naopak, politickou zbraňou. Z tejto línie výskumu prirodzene vyplynula téma pasivity.
Dostala som sa k nej cez literárny žáner New Weird1, ktorý sa pre mňa stal hlavným zdrojom inšpirácie. Postupne som sa prepracovala aj k feministickým interpretáciám žánru. Čítala som knihy, v ktorých bola žena zobrazená ako „hororová postava“. Bolo pozoruhodné, že vo väčšine príbehov sa žena v istom bode stáva súčasťou prírody2. Ženy v týchto príbehoch začnú spĺňať atribúty, ktoré sú od nich spoločnosťou očakávané. No v istom bode týmto aktom zároveň spôsobia radikálny zlom. Ten prichádza práve tým, že síce splnia všetky očakávania, no spravia niečo neslýchané a väčšinou je z kontextu očividné, že spáchali samovraždu.
Zaujímalo ma, aký revolučný potenciál má práve pasivita. Ak dokážeme splniť všetky veci, ktoré sa od nás očakávajú, ako to môže vyústiť do toho, že sa žena rozhodne ukončiť svoj život? Čo to hovorí o našom systéme? Čo to hovorí o jeho hodnotách? Čo to hovorí o tom, akým spôsobom sme schopné fungovať v tom systéme? Keď všetky zmienené ženy skončili mŕtve. Takže otázka pasivity je pre mňa niečo, čomu by som sa chcela aj ďalej, dlhodobejšie venovať. Chcela by som, aby sme v nej dokázali hľadať práve tie správne otázky – to je mojím cieľom.
F: Mohli by ste, prosím, priblížiť Nikolin príspevok v rámci tejto výstavy? Ako do tohto celku zapadalo jej dielo, na ktorom spolupracovala s Jakubom Pohlodkom?
N: Dohodli sme sa a odsúhlasili, že vytvoríme performatívne, živé dielo. V rámci performance sme cez jednotlivé postavy pracovali s osobnými a bolestnými príbehmi, ktoré sa prelínali s fikciou. Podľa naplánovanej dramaturgie sa to začínalo v pracovnom prostredí, ktoré ťa bičuje až do toho bodu, že začneš mať schizofrenické predstavy alebo paranoje. A prestávaš rozlišovať medzi reálnym a bludom. Prvá časť bola viac fiktívna a referovala na pracovné prostredie, jeho symbolické predmety a hierarchickú dynamiku. Potom tie performované texty prechádzali k obracaniu sa na seba – na sebaspytovanie v zmysle: Kto som a ako existujem v tomto systéme? Až do bodu, keď sa to začalo otáčať do motívov sebazlepšovania, ktoré však mali viac temný, sebadeštruktívny podtón. Pracovali sme s naratívmi self-help ako napríklad skincare rutiny, maxxxing, kontrola tela a pod., ale v zvrátenom zrkadle, kde sa starostlivosť mení na tlak a bolestivú sebakontrolu. Téma výstavy Doe vs. Siren, bola v skripte obsiahnutá napríklad aj v rámci nejakej dichotómie predátor verzus korisť – lovecký zmysel, ktorý odkazuje na spomínané pracovné prostredie, miesto neustáleho výkonu, kde si musíš držať silnú formu – to postupne prechádzalo do opačnej sféry zraniteľnosti, kedy začneš pracovať s taktikami obete, aby si si pritiahla lásku. Malo to približne takýto naratív, do skriptu sme s Jakubom zapájali reálne skúsenosti zo svojich životov.
D: Podnázov výstavy znel On Metabolization and Shapeshifting. To vychádzalo z teórie Prey Mode, ktorú rozvinula Alex Quicho. Tá hovorí o pasivite z pozície koristi — teda z pohľadu, prečo nevyužiť slabosť predátora tým, že sa mu v úvodzovkách „podriadiš“. My sme to s Václavom Janoščíkom ďalej koncipovali a rozvinuli tak, že metabolizácia vyplýva práve z toho, čo sa deje, keď sa necháš zožrať – čo to znamená pasívne seba samu postaviť do tejto role. Vzápätí psychologicky pracuješ s predátorom, pričom otázkou je, akým spôsobom sa dokážeš stať súčasťou jeho tela. Akým spôsobom ho ty následne dokážeš ovplyvňovať a zmeniť svoj nešťastný osud vo svoj prospech? O tom bola časť výstavy o metabolizácii a shapeshiftingu – o premenách, ktoré nie sú len pasívnym poddajným aktom, ale aj strategickým a ambivalentným gestom. Napriek svojím „doe eyes“ môžeš byť „siren“, ktorá robí zákerné a do detailu premyslené veci – vyslovene manipuluje, mení a pretvára situáciu. Inšpirovali sme sa napríklad aj knihou Wild Seed od Octavie E. Butler – ktorá je najdôležitejší človek na Zemi –, hovorí o teóriách ľudstva, rovnosti, moci, prežití a feminizme, ktoré sú tvrdé a ťažko stráviteľné, no nesmierne trefné a pravdivé. To sme sa cez teoretickú optiku snažili previesť aj do tejto veľmi vizuálne popovej, ružovej, trblietkavej a coquette estetiky výstavy.
F: Čo vám dalo preskúmanie týchto tém? Či už jednotlivo alebo v rámci spoločného uvažovania. A vnímali ste medzi jednotlivými participantmi vizuálny alebo tematický vzájomný vplyv?
D: Súčasťou výstavy bolo veľa diel, ktoré už predtým existovali – či už išlo o artworks alebo lectures. Mali sme napríklad vystavené dlhé lectures od Bogny Konior a Alex Quicho, ktoré sme pustili ako súčasť výstavy. Ďalej sme mali vystavené dielo Junn Zhou, ktorá sa venovala téme premeny, na ktorú sa pozerala z nebinárnej perspektívy. Jej video ukazovalo, že všetky identity sú prepojené – ako jeden serpent, a že ten druhý vzniká z prvého a bez neho nemôže žiť. Je to vlastne nezodpovedateľná otázka – o premenlivosti a vzájomnej previazanosti. Mali sme aj video od Camille Wiesel, ktorá sa zase vyrovnávala s otázkou premeny v súvislosti so smrťou. Skúmala, ako naša prítomnosť pretrváva online aj po smrti – a ako naša existencia prechádza rôznymi tranzíciami v digitálnom priestore. Potom sme oslovili Nikolu a Jakuba, ktorí ako jediní vytvorili dielo priamo pre túto výstavu. Poznali kontext a boli oboznámení so všetkými vystavenými dielami, vedeli teda, do čoho idú. My s Václavom sme od nich veľmi chceli nejakú performance – bolo to niečo, o čom som doslova snívala. Myslím si, že je vidno, že si naštudovali teóriu, o ktorej sme sa rozprávali a dokázali svoju tvorbu prispôsobiť a všetko dôkladne reflektovať.
N: Áno, veľa sme si o tom čítali, prezerali materiály a študovali rôzne prístupy. Chceli sme tú tému uchopiť a vysvetliť tak, aby sme nešli úplne polopatisticky, ale aby sme ukázali rôzne polohy a pozície — nielen v opozícii „doe vs. siren“, ale aj v širšom rámci koristi a predátora. Pre mňa bolo zaujímavé, že som na tejto veci, ktorá sa týka mocenských stratégií, spolupracovala s niekým, kto mi je osobne veľmi blízky. Konkrétne časti skriptu sme písali každý sám a potom sme si ich vzájomne korigovali. Je to veľmi intímna situácia, kde jeden u druhého spoznáva postoje a vzťah k rôznym stratégiám. Z toho tiež medzi nami vznikali ďalšie diskusie na zaujímavé témy, čo tiež podľa mňa pomáhalo dramaturgii a písaniu skriptu. Samozrejme to celé končí seba-deštrukčne, tá obeť-korisť využila všetky svoje zbrane, ale tie zbrane sú tak bolestné, že vie, že sa ničí aby získala jediné. Nie to, čo chce, ale čo potrebuje – toho druhého.
D: Ten proces mi príde veľmi fascinujúci. To, že ste female a male, obohacuje kontrastné vyobrazenie. Vaša performance bola veľmi dobre dramaturgicky spracovaná, aj tým, že performerky sú skutočne svetového kalibru (Teuta Jonuzi aj Saara Hukka), to celé veľmi dobre vypálilo, bol to veľmi dobrý preklad našej koncepcie.
N: Striedali sa tam pasáže, ktoré sú priraďované skôr k „male“ a tie, ktoré sú viac „female“. Mne sa páčilo to zamieňanie pozícií, že ženy čítali aj „mužské“ pasáže. Klasický binárny model — predátor ako muž, korisť ako žena — sa tým rozložil. Tu sa to miešalo, prepínalo a pozície sa prelínali.
F: Vidíte nejakú súvislosť medzi výstavami Swarming Tongues a Doe vs. Siren? Či už tematicky alebo aj v spôsobe práce?
D: Pre mňa je súvislosť úplne očividná v skúmaní vnútorného prežívania a snahe prežiť.
N: Veľmi v tom „survival“ a snahe prežiť pre mňa, že reflektovanie tohto z rôznych strán – ako obracanie tejto frustrácie z každej strany. 
Záver
F: Ak by ste to mali pomenovať, čo sa od seba vzájomne učíte? Plánujete aj v budúcnosti nejakú spoluprácu? Ak áno, akú?
D: Teraz sme sa cez open call dostali do FAVU Gallery v Brne, kde pripravujeme pokračovanie výstavy Swarming Tongues. Rozhodli sme sa ju pre túto galériu rozšíriť o kolektívne cvičenia a podobne – chceme pracovať priamo s publikom a aktívne zapájať návštevníkov do reálnych stratégií prežitia, s ktorými výstava pracuje. Veľmi sa na to teším, plánujeme robiť „real swarm exercises“ – kolektívne pohybové a strategické aktivity – som zvedavá, akým spôsobom to bude rezonovať. A úprimne dúfam, že spolu budeme pripravovať aj ďalšie projekty, ja by som veľmi chcela. Mne príde, že sa od Nikoly učím stáť si za svojím. To je pre mňa asi tá najväčšia lekcia – že napriek konštantným spochybňovaniam a „self doubt“ – zvonka aj zvnútra – jednoducho pokračuješ ďalej. Proste „work your way through“. Ten proces je niekedy naozaj „struggle“ a veľmi ťaživý. Ale práve preto je táto spolupráca pre mňa taká dôležitá. Výstava, ktorú sme teraz realizovali v Zichyho paláci, je podľa mňa moja najlepšia práca doteraz. Nikdy som si za ničím nestála tak silno ako za týmto naším projektom. Je to pre mňa obrovský úspech a naučilo ma to, že niektoré veci si musíš odmakať, a stojí to za to.
N: Úplne súhlasím s tou výstavou Swarming Tongues, že sa nám to podarilo dobre zvládnuť vyprodukovať – aj tematicky, teoreticky aj materiálne. S Doris spolupracujeme aj na projekte pre Cenu Oskára Čepana. Doris je súčasťou tímu – konzultujeme spolu proces a kontext diela. Téma diela bude nadväzovať aj na niektoré predošlé kontexty, ktoré sme spolu rozvíjali. A čo sa týka našej spolupráce – od Doris sa zase učím ten „hard try“ – ten perfekcionizmus, tú čistotu v myslení a to, ako ísť stále ďalej, ak to nejde týmto spôsobom, tak inak, aby tá myšlienka bola jasná a zrozumiteľná. To mi príde veľmi inšpiratívne – robiť veci tak, aby boli tvarované do jasnej a tým pádom údernej formy. Okrem toho teda, že Doris je v teoretickej oblasti a súčasných kontextoch veľmi skúsená.
---------------
1 Hororová literatúra z prelomu 19. a 20. storočia, ktorá skúma, čo sa deje s človekom, keď čelí absolútnemu prežívaniu strachu a desivej, nevysvetliteľnej skutočnosti. Zároveň to, ako sa s niečím takým vyrovnáva. V týchto príbehoch sa často objavuje moment, keď sa protagonista „odpúta“ od vlastného ja a pozoruje realitu zvonku. O tejto koncepcii „outside“ píše napríklad Mark Fisher v The Weird and the Eerie a mnohí ďalší myslitelia. (Doris)
