V rámci doktorského štúdia na FaVU sa výskumne venovala prienikom pohyblivého obrazu a literatúry. Jej umelecká prax sa časom začala uberať viac dramaturgickým a kurátorským smerom. Jej súčasné pôsobenie v Českej republike prepája prax v zriaďovaných inštitúciách aj v oblasti nezávislej kultúry. V rozhovore sme sa dotkli tematických rámcov projektov, ktoré okrem literárnych odkazov pracujú s aspektmi súčasných kríz alebo hlasov mladého umenia, a taktiež prienikov českej a slovenskej výtvarnej scény.
Viktória Pardovičová: Po štúdiu na Fakulte humanitných vied UMB v Banskej Bystrici si sa rozhodla pre viac umelecky orientované štúdium v Brne, ktoré nakoniec aj tak zahŕňalo viac konceptuálne projekty. Vedela by si priblížiť aspekty týchto rozhodnutí, vplyvov a štúdií?
Ivana Hrončeková: Popravde, ja svoju dlhú študijnú históriu vnímam ako úzko prepojený celok. Na FHV UMB som totiž neštudovala iba literatúru a slovenský jazyk, ale ako dvojodbor pedagogického smeru aj výtvarné umenie. Analógie týchto dvoch foriem myslenia, jazykového a vizuálneho, ma prirodzene zaujímali už vtedy.
Na Katedre výtvarnej tvorby vtedajšej FHV som narazila na skvelý pedagogický zbor, ktorý nás progresívne viedol ku konceptuálnemu uvažovaniu, a mala som pocit, že sa mi otvoril úplne nový svet. Po absolvovaní bakalára som sa ešte z akejsi roztopašnosti krátko zastavila na Katedre grafiky banskobystrickej Akadémie umení.
Veľmi rýchlo som však pochopila, že tento typ práce v ateliéri nie je nič pre mňa, a tak som si ako magisterský odbor cielene vybrala ateliér konceptuálnych tendencií na FaVU v Brne. Jazyk a literatúru a výtvarné umenie som však začala prepájať už na AKU, viac ma bavilo analyticky skúmať jazyk než kresliť alebo sa hodiny pokúšať o technologicky bezchybnú tlač z hĺbky s čistými fazetami.
VP: Tvoja kurátorská prax sa okrem projektov v rámci nezávislej umeleckej scény a pôsobenia v kolektíve GRAU začala formovať aj prostredníctvom práce v Galérii města Blanska. Bol prienik do inštitucionálnej sféry praktickým rozhodnutím alebo išlo o postupný vývoj, ktorý aj naďalej pokračuje v tvojom aktuálnom pôsobení v Galérii TIC? Ako vnímaš striedanie kontextov a prípadné medziinštitucionálne spolupráce?
IH: Nemyslím, že sa to dá oddeliť. Uživiť sa prácou v kultúre nie je jednoduché a uživiť sa dlhodobo prácou v nezávislej kultúre sa mi zdá takmer nemožné. Platí to nielen pre dnešné Slovensko, ale aj Česko. Po škole som pracovala projektovo medzi Slovenskom a Českom, s Danou Balážovou sme pod hlavičkou GRAU kurátorovali off-space galériu, súbežne som externe spolupracovala aj s príspevkovkami a venovala sa doktorskému výskumu, až kým neprišla ponuka na záskok za rodičovskú dovolenku do Galerie města Blanska.
Prišlo to v „správny čas“, pretože túto „freelance“ pozíciu som si mohla dovoliť predovšetkým vďaka doktorandskému štipendiu. Prirodzene to bol pre mňa aj profesionálne veľký posun. GMB má veľkorysý výstavný priestor a dlhoročné renomé. A hoci sme boli mikrotím, bola som priamo zodpovedná za chod mestskej príspevkovej galérie v menšom meste, od ktorej majú rôzne cieľové skupiny, vrátane zriaďovateľa, rôzne očakávania. A to bola výzva a veľká škola.
V mestskej inštitúcii pracujem aj dnes, poznáme úskalia nezávislej scény, snažíme sa o zmysluplné spolupráce. Osobne vnímam ako jednu z najťažších pozícií v nezávislej scéne prekarizáciu, mnoho skvelých aktivít končí vyčerpaním organizačného tímu.
VP: Rada by som sa dostala bližšie k témam, ktorými sa v svojich projektoch zaoberáš a prístupu, ktorý by mohol byť považovaný za osobný kurátorský jazyk. Mohli by sme ho popísať ako prepojený s literatúrou, príbehmi, ale aj filozofiou a reflexiou súčasných hlasov často mladých umelcov a umelkýň. Ako príklady tvojich projektov spomeňme napríklad výstavu Kůže a Masky (Galerie TIC, 2023) alebo Conversation between bear and wolf (Galerie AMU, 2025). Vedela by si tieto projekty priblížiť?
IH: Vo výstave Kůže a masky som sa snažila obsiahnuť témy, s ktorými som sa opakovane stretávala vo výstavách nastupujúcej generácie, ktoré som kurátorovala. Témy klimatického žiaľu sa silne prepojili s podprahovými reakciami na stret s pandémiou, do toho vypukla plnoformátová vojna v Ukrajine. Keď si teraz výstavu vybavujem, zdá sa mi, že pracovala s atmosférou akejsi paralýzy, dystópie sveta, kde ľudia sublimovali. Conversation between bear and wolf som vnímala ako jej voľné pokračovanie, ale už koncentrovanejšie na témy posthumanizmu v prepojení s alternatívnou spiritualitou, ktorá mala od počiatku blízko k ekologickým aktivitám. Jej leitmotívom bola premena, ktorá priamo nadviazala na posledné dielo výstavy Kůže a masky – na text o človeku, ktorý si v túžbe po návrate ku koreňom oblieka medvedí kožuch a vykročí v ústrety svojim zvieracím druhom, čo nedopadne dobre. Do oboch výstav som zakomponovala literárny text na rôznych úrovniach, zdá sa mi, že krátky príbeh alebo odkaz na konkrétnu metaforu alebo tézu má schopnosť vystihnúť pointu konceptu výstavy a pritom môže nuansovať významy a byť aj trochu sebaironický.
VP: Literárne predlohy a príbehy sú pevne previazané aj s všeobecnejšou tvorbou autorstva, s ktorým pracuješ. Je pre teba text ako súčasť umeleckej tvorby pri výbere diel dôležitý alebo sú tieto spolupráce spontánne?
IH: Je to rôzne, snažím sa kritériom textu vo výstave neobmedzovať, často sa však stane, že k nemu spontánne aj tak dospejem. Napríklad v posledných skupinových kurátorských výstavách som cielene oslovovala Jana Boháča. Ale až spoločne sme vymýšľali, ako do výstavy zapojíme jeho text. Raz sme ho ručnou tlačiarňou prenášali priamo na stenu, potom ho kolektív Comunite Fresca zakomponoval do svojej nástennej maľby a naposledy sme ho nechali animovať. Eriku Velickú som zase oslovovala kvôli symbolickosti jej sochárskych prác a ona sama prišla s tým, že v nových dielach pre výstavu bude vychádzať z básne Nikolaya Zabolotského.
VP: Bolo by možné tendencie odkazov k literatúre alebo prácu s textom považovať za jednu z aktuálne rezonujúcich tendencií? Myslím, že „aktuálnosťou“ a významom výrazných tém súčasného umenia v rozšírenom poli ste sa spolu s Marikou Kupkovou venovali vo výstave Parazit naděje (Galerie TIC, 2025). Interpretácia textu a jeho spracovanie v médiu výstavy je však veľmi rozmanité a domnievam sa, že neexistuje pevné vymedzenie, ktorým by bolo možné túto prax presne špecifikovať.
IH: V tejto výstave sme pracovali s literárnym textom v dvoch úrovniach. Tým viditeľnejším bolo už spomínané zapojenie snového príbehu Honzu Boháča. Tomuto osloveniu však predchádzalo uvažovanie nad koncepciou výstavy, do ktorého sa dostala aj literárna inšpirácia románom o nenaplnenej láske, knihou Svévole Leny Andersson. Z úryvku tejto knihy sme si provokatívne odvodili aj názov výstavy, nádej autorka prirovnáva k parazitovi, ktorého sa musí hostiteľ zbaviť, inak sa neoslobodí od falošných predstáv a neprestane stagnovať.
K prvej časti tvojej otázky – možno mi niečo uniká, ale nie som si istá, či sa literatúra alebo práca s textom v súčasnom umení premieňa na nový silný prúd alebo trend. Skôr si myslím, že celý čas existuje paralelne, nikdy nikam nezmizla, tiež sa premieňa, vyvíja, dokáže silno rezonovať. Aktuálne je do 15. 2. 2026 v GAMPA skupinová výstava poezie je. Som na ňu zvedavá.
VP: Hoci pôsobíš v Brne, často spolupracuješ so slovenským autorstvom a iste sleduješ dianie na slovenskej scéne. Zvažovala si niekedy návrat? Vnímaš, odhliadnuc od vývoja posledných rokov a politickej situácie, nejaké špecifiká, rozdiely alebo prípadné prieniky týchto scén? Sama pracujem v prepojených kontextoch Česka a Slovenska a práve možnosť komunikácie naprieč krajinami mi príde ako veľmi podnetná aj pre samotných umelcov a umelkyne.
IH: O návrate som neuvažovala už roky, súčasne by som sa však nechcela vzdať slovenského občianstva. Nie je mi jedno, čo sa na Slovensku deje, žije tam mnoho mojich blízkych a je to stále čiastočne aj moje „doma“. Rozdiely medzi slovenskou a českou umeleckou scénou vnímam, ale myslím, že sú spôsobené hlavne početnosťou a geografickým rozvrstvením. V poslednej dobe sa však zo západu na východ rozbehla tsunami solidarity, tak snáď nebude len záležitosťou jednej aktivistickej sezóny, respektíve snáď nebude tu v Česku v kultúre nasledovať „slovenský scenár“.
VP: Okrem kurátorskej práce pravidelne píšeš texty o umení pre artalk.info a aktuálne pôsobíš v redakčnej rade Flash Art Czech & Slovak Edition. Vnímaš nejaký prínos či vplyv pozície kritičky na tvoj kurátorský prístup alebo napríklad v kontextoch tvojich kurátorských textov?
IH: Asi naopak, vnímam skôr ako moje kurátorské skúsenosti ovplyvňujú písanie kritík. Na výstavy sa vtedy pozerám tak, akoby som na nich sama pracovala. Ale stalo sa mi už aj to, že som mala chuť napísať namiesto kurátorského textu rovno recenziu. (úsmev) Často sa do témy, o ktorej píšem, prepadnem. Písaniu predchádza rešeršovanie, paralelne alebo počas neho vzniká nejaká pomyselná argumentačná kostra, ktorá sa rôzne spresňuje. Samotné písanie potom dokáže byť zábavným aj bolestivým procesom.
