Kurátor Samuel Velebný sa prierezovým spôsobom tematicky pozerá na objekt stoličky ako na fenomén. Ako prvé sa nám môže vybaviť ikonické dielo Josepha Kosutha Jedna a tri stoličky (1965), ktoré kurátor spomína aj v sprievodnom texte. Dielo, ktorého centrálnym objektom je práve stolička možno niekomu v mysli vyskakuje ako prvé, ktoré sa venuje stoličkám, avšak tie sa v umení vyskytovali dávno predtým. Nájdeme ich na mnohých obrazoch, objekty na sedenie sú súčasťou sôch. Aj keď možno neboli tematizované, ako to urobil Kosuth, častokrát slúžia ako doplnok a s príchodom konceptuálnych a postkonceptuálnych tendencií v umení vidíme, ako sa objekt, ktorý bol v úzadí, dokáže stať centrálnym prvkom premýšľania. Tematicky je výstava rozmanitejšia, ako by sa mohlo na prvý pohľad zdať. Diela v sebe nesú osobné témy, témy večnosti a existencie, nahliadajú do metafyzického sveta. Jednotliví umelci a umelkyne sa venujú svojim špecifickým témam, pričom v priestore výstavy sú prepojení primárne formálnou stránkou.
Mnohé diela vznikli v roku 2024 alebo v nedávnej minulosti. Najstarším dielom je video Pavly Scerankovej z roku 2009. Vo videu Moving in, moving out sa umelkyňa hrá s perspektívou, fyzickosťou objektu stoličky, ktorá sa zdanlivo prepadá sama do seba, až unikne cez pootvorené dvere. Dielo je súčasťou série, ktorej videá na seba nepriamo nadväzujú cez tému kolapsu, samodeštrukcie, presunu a skladania. Z portfólia autorky na výstave môžeme vidieť aj dielo Výskum z roku 2023. Ide o print fotografie stoličky, ktorá je zaznamenaná v paradoxnej levitácii na vode, napustenej v zaváracích pohároch. Poloha na pomedzí levitácie a státia. Záber vytvára dojem, keď si nie sme úplne istí tým, čo sa pred nami na fotografii deje, pričom všetky zobrazené elementy sú nám dokonale známe. Má až mystický nádych. Nicholas Wintzler sa prezentuje videom, ktoré ironickým spôsobom komentuje žáner videoartu ako takého. V Kto ma rad dlhe videa (2024) stolička účinkuje po boku autora, ktorý v prírode kontempluje nad videoartom, spieva pieseň s jednoduchým textom, v ktorom sa jasne pýta: „Kto má rád dlhé videá?“ Do priestoru výstavy je stolička z videa prenesená ako inštalačný doplnok, kde sa stáva samostatným dielom.
Readymade objekt stoličky sa v priestore opakuje viacnásobne. Veľká priestorová inštalácia Terézie Ďurišovej Net to net (2024) sa zdanlivo zastavuje v čase cez ručne pletenú sieť, ktorá môže pripomínať detský bunker alebo presýpacie hodiny. Do nej je zapletená ikonická stolička modelu Tonet, do ktorej autorka vyšíva cez navŕtané otvory v sedacej časti. Navzájom sa prepájajú a vytvárajú celistvú, vzdušnú, snovo pôsobiacu inštaláciu. S objektom ikonického dizajnu pracuje aj Lívia Vereščáková, ktorá sa na prvý pohľad podobne ako Kosuth zamýšľa nad ontológiou stoličky. Plastovú stoličku, v ktorej každý z nás sedel a pozná jej tvary, znázorňuje v troch podobách. V priestore ako objekt na sedenie, ako obraz stoličky znázornenej na obraze, ktorý visí na stene a pozerá sa na svoju priestorovú verziu, a ako maľbu na zemi, ktorá pôsobí ako tieň, ktorý necháva mystický, neurčitý pocit. Ponára sa do témy interpretácie reality. Pripomína neskoré večerné konverzácie o hlbokých témach, ktoré sme v podobných stoličkách v určitom bode našich životov pravdepodobne viacerí viedli. Spochybňovaniu reality sa vo svojom diele venuje aj Boris Vaitovič, ktorý cez zrkadlo tvorí nové dimenzie. Falošný dialóg medzi pravdou a nepravdou. Divák sa dostáva do situácie, keď polovica stoličky existuje a zároveň neexistuje. Môže ju vnímať len vďaka zrkadlu. Bez neho stolička neexistuje. Podobne premýšľa vo svojom diele aj Patrik Šalata. Prezentuje nám dve entity stoličky. Upravenú stoličku, ktorá pred nami stojí, a jej inú formu, ohobľovanú, zavesenú v ráme na stene. Znefunkčňuje objekt stoličky, vešia ho na stenu ako artefakt alebo je to len drevený prach, ktorý nás vráti až k stromom, z ktorých vznikol?
V priestore sa nachádzajú najmä stoličky, ktoré pochádzajú z domova, z jedálne, z kuchyne, z detskej izby. Odkazujú na teplo domova, ako to robí aj Adam Galko vo svojom diele Stoličková. V interaktívnej inštalácii ponúka diváctvu možnosť sadnúť si na koberec detskej izby, vytvoriť si pohodlie a z fragmentov stoličiek postaviť vlastný svet, svoju realitu, vrátiť sa do detstva. Tiež ponúka možnosť vymaľovať si omaľovánku návodu. Je na nás, čo si postavíme, nie sme návodom limitovaní. Môžeme ho dotvárať a hrať sa s ním. Martin Derner vo vystavenom diele Bytová situácia XVI tiež nahliada do domácnosti. Dekomponuje stoličku, skladá ju tak, že tvorí jednotný objekt iba pri pohľade z jedného uhla. Hra s perspektívou a hra s diváctvom. Človek sa okolo diela prechádza, hľadá ten správny uhol. Namiesto oddychu posediačky môže stoličku skúmať a hľadať pohľad, ktorý pozná.
S funkciou stoličky sa pohráva aj Juraj Hromec. Ten sa zameral na tému hostilnej architektúry, ktorá má vyvolať opačné asociácie ako tie, ktoré si spájame s domovom. Ostne, studené povrchy nepríjemné na sedenie, drsný betón. Hromec neguje funkciu stoličky tvarom aj materiálom. Tvorí bariéru medzi sediacim a komfortom, ktorý by mu stolička mohla priniesť.
Dve diela Stanislavy Hudecovej zo série See you tomorrow do miestnosti prinášajú kancelárske stoličky. Otočené sú oproti sebe, akoby viedli dialóg, situované na pomedzí súkromného a pracovného. Prostredníctvom týchto objektov nazerá na vzťah sebakomodifikácie. Neskorokapitalistické poňatie toho, ako sa prelína pracovný a osobný život. Končí sa vôbec naša pracovná doba odchodom z práce? Prestávame pracovať, keď sme na dovolenke?
Zásluhou výstavy v kurátorskej koncepcii Samuela Velebného získavame prehľad o možnej rozmanitosti tém a prístupov, ktoré nám stolička ako médium dokáže priniesť, a ako s ňou rôzne autorstvo môže pracovať. V kontexte sociálnej témy komentuje, v kontexte spytovania reality dokáže zneistiť. Existovať aj neexistovať, byť na pomedzí sna a reality, mať pevnú formu a zároveň sa rozpadnúť na márne kúsky. Podobne ako človek. V kontexte tém rozloženia našej spoločnosti a kapitalistickej reality, ktorú žijeme, však môže iba nečinne stáť a usmievať sa (na diele Hudecovej sa nachádza uškŕňajúci sa emotikon).
To, že diela boli prepojené primárne svojou formou, spôsobilo, že výstavu vnímam viac ako prezentáciu individuálnych prístupov než ako ucelený a prepojený dialóg v rámci výstavnej plochy. Diváctvo bolo aj prostredníctvom textu vyzvané vnímať jednotlivé diela samostatne. Je to legitímny kurátorský prístup. Ani Velebný vo svojom krátkom sprievodnom texte tému stoličky ako média viac nerozvíja. Využíva ho skôr ako priestor na zarámcovanie hlavných tém, ktoré autorstvo vo svojich dielach vyjadruje a text dopĺňa anotáciami k jednotlivým dielam. Vytvára tak priestor kontemplovať nad dielami samostatne, pristaviť (posadiť) sa a uvedomovať si rôznorodosť prístupov. Vo Velebného výbere je citeľný príklon ku konceptuálne ladeným dielam mladšej a strednej generácie slovenských autorov. Pravdepodobne nebolo zámerom pripraviť vyčerpávajúci exkurz do prístupov k téme stoličky. Dôkazom je aj zhodou okolností tematicky identická výstava Ide o stoličky v kurátorskej koncepcii Jany Babušiakovej, ktorá sa s odstupom iba pár mesiacov otvorila v Liptovskom múzeu v Pribyline. Tá, na jednu výnimku, prezentuje odlišnú selekciu autorov, čím vytvára zaujímavý priestor na polemiku nad „stoličkovou“ témou a ponúka sa priestor na porovnanie dvoch odlišných kurátorských prístupov.
