Kurátori oslovili umelcov (Filip Bielek, Radovan Čerevka, Jakub Juhás & Michaela Cagáňová, Miloš Kopták, Juraj Rattaj, Samuel Velebný) a kolektív INSTITUT INSTITUT (Tomáš Moravanský, Dominik Hlinka, Martin Hrvol, Daniela Ponomarevová, Tereza Sikorová) so zadaním vytvoriť novú, vlastnú a autonómnu múzejnú expozíciu. Vo výstave tak nájdeme 11 produkcií fiktívnych pamäťových inštitúcií, ktoré pracujú so skutočnými zapožičanými múzejnými artefaktami a s vlastnými originálnymi dielami. Témou je skúmanie dávnej i nedávnej histórie Martina, ktorý bol v určitých momentoch slovenských dejín centrom diania a dejiskom zásadných udalostí.
Výber oslovených umelcov nebol náhodný. Všetci určitým spôsobom zapadajú do koncepcie projektu svojou predchádzajúcou tvorbou a pracovnými metódami; či už obľubou mystifikácie, využívaním a reinterpretáciou symbolov, vytváraním zbierok a ich následným usporadúvaním, bádaním v inštitucionálnych archívoch a podobne.
Jakub Juhás a Michaela Cagáňová vytvorili „miniatúrnu výstavku“ poskladanú zo zbierkových predmetov viacerých pamäťových inštitúcií. Vypožičali si artefakty zo Slovenského národného múzea (SNM), Literárneho múzea a Oravskej galérie v Dolnom Kubíne a vystavili Medveckého fonograf spolu s voskovými valcami v spoločnosti drevenej truhlice patriacej Jánovi Kalinčiakovi, reprodukcie obrazu Janka Alexyho a prepisu korešpondencie Karola Antona Medveckého a Andreja Kmeťa. V nej sa diskutuje o možnosti zohnať vtedy moderný prístroj a následne v rámci terénneho výskumu na Poľane zozbierať zvukové záznamy ľudovej tvorby. Inštalácia, na prvý pohľad historická a etnografická, v sebe nesie množstvo otázok a paradoxov. Obrovský poklad našej národnej kultúry je zároveň jeho hanbou. Voskové valce s nahrávkami SNM bežne nevystavuje, dodnes neboli digitalizované, ich obsah zostáva pre divákov aj bádateľov neznámy, pomaly degraduje. Túto metaforu súčasného pokryteckého záujmu o národnú kultúru dopĺňa súčasná zvuková kompozícia Richarda Hronského, tóny melancholickej fujary, akoby zaseknuté v akejsi slučke, sa ozývajú hneď pri vstupe do výstavy.
Podobným presúvaním exponátov do nových kontextov a vytváraním nových kritických obsahov so zameraním na fungovanie verejných inštitúcií sú vystavané aj ďalšie inštalácie. Dioráma Miloša Koptáka znovu otvára nielen príbeh Smelého zajka, ale aj jeho autora, Jozefa Cígera Hronského. Sebavedomý národ by predsa mal byť schopný a ochotný pripustiť isté „nedokonalosti“ svojich osobností. Všeobecne kladne vnímaný Cíger Hronský na čele Matice slovenskej počas vojny arizoval židovský podnik, nesúhlasil so Slovenským národným povstaním a ešte aj po úteku do Argentíny obhajoval vojnový režim Slovenského štátu. Rehabilitácia jeho osoby po páde komunizmu priniesla nekritický obdiv a pripomínanie kvalít a zásluh Cígera Hronského bez potrebného vysvetľovania odvrátenej strany jeho osobnosti. Matica slovenská ho aj dnes na svojich stránkach prezentuje ako „agilného tajomníka a správcu Matice slovenskej, organizátora kultúrno-spoločenského života, (...) priekopníka manažérskeho riadenia ustanovizne, (...) .“, o jeho neľúbivých aktivitách či nevhodných názoroch tu nenájdeme ani riadok. Obľúbená váza Cígera Hronského zo zbierky Literárneho múzea stojí na hrane šikmej plochy, akoby tesne pred pádom na ostrovy zabudnutia, kadiaľ sa preháňa smelý zajko na vozidle zo zmrzačenej hračky.
Potreba kritickej revízie zbierok a interpetácií artefaktov či poukázanie na (ne)starostlivosť o hmotnú kultúru sa objavuje aj v inštalácii Martina Hrvola (Krajinologia memoranda), Adama Galka (Dve stoličky T. G. Masaryka) či inštalácii Samuela Velebného (Architekt, ktorý nestihol svoje uznanie). Posledné dve spomínané reagujú na konkrétne martinské prípady, keď sa predmet či budova vysokej kultúrnej hodnoty nedostali pod adekvátnu ochranu, v prípade Matušíkovho obchodného domu s fatálnymi následkami.
V diele Radovana Čerevku je zaznamenaný genius loci priemyselného areálu ZTS v Martine. Hlina, stavebný odpad, produkty výroby zbrojárskeho priemyslu doplnené o ručnú drotársku prácu a knihy vytvárajú model mesta, ktoré prešlo istým industriálnym vývojom. Ten mal a stále má vplyv na ekonomickú, ale aj kultúrnu situáciu v Martine. V istom zmysle na Čerevkovu diorámu nadväzuje inštalácia Filipa Bieleka, ktorý sa z priemyselného areálu presunul do intímneho interiéru a vytvoril martinskú domácnosť deväťdesiatych rokov pod názvom Plť slovenskej zvrchovanosti. V kulisách kuchyne znie z rádia hlas Rasťa Piška, deväťdesiatkový nábytok je zabývaný starostlivo vybratými artefaktami, drsne pripevnenými k podkladu. Doba, keď Slovensko hľadalo svoju identitu; ktovie, či úspešne. Akoby vyčlenenie bežných vecí z nášho priestoru tým, že z nich urobíme exponáty v múzeu, ukončilo ich úlohu v prítomnosti, urobilo za etapou hrubú čiaru a odsunulo ich do minulosti. Bielekova inštalácia môže okrem iného ukazovať jednu z možností, ako sa vyrovnať – alebo aspoň začať sa vyrovnávať – s vlastnou históriou.
Asi najmenej muzeálne a najviac umelecky pojatou inštaláciou je dielo skupiny INSTITUT INSTITUT s názvom Prvé národné múzeum konšpirácie. Popri ostatných inštaláciách venovaných minulosti a jej interpretácii môže byť čítaná ako akýsi sci-fi pohľad do budúcnosti alebo prinajmenšom priamy komentár súčasnosti. Záľubu v konšpiračných teóriách však nevníma čisto kriticky a odsudzujúco, ale s pochopením a toleranciou. Na pozadí veľkorozmernej maľby Dominika Hlinku a pristojaceho umelohmotného stromčeka do diery na veľkej doske popísanej pseudo-latinským
Výstava má aj dielo vysunuté do verejného priestoru Matičného námestia v centre mesta. Je ním Relokácia Bratislavskej ZOO, malý skanzen Juraja Rattaja. Vyhliadková veža, pôvodne určená na nenápadné pozorovanie koní v bratislavskej zoologickej záhrade, bola prenesená nielen fyzicky, ale aj významovo – z objektu, z ktorého sa pozoruje, sa zmenila na objekt, ktorý je pozorovaný. Tento objekt už tému výstavy posúva od inštitucionálnej kritiky a potreby uvedomenia si, že pamäťové inštitúcie sú objektívne len zdanlivo, k ďalším témam týkajúcim sa človeka a prírody. Jej umiestnenie však vzbudilo v Martine rozruch, ktorý čiastočne pomohol prilákať slušný počet divákov na vernisáž. Fotka drevenej vyhliadkovej veže sa stala súčasťou paralelného sveta na sociálnych sieťach. Dielo vytrhnuté z kontextu a zaťažené rôznymi tendenčnými interpretáciami tak paradoxne dokonale splynulo s leitmotívom Múzea mesta, ktoré nestihlo svoje dejiny.
Celá výstava má – aj vďaka architektúre výstavy – vizuálny charakter muzeálnej expozície. Umelci v úlohe kurátorov (a naopak) vytvorili hru na múzeum. Napriek tomu, že reflektovali stratégie múzeí a pracovali často so staršími požičanými exponátmi, výstava je veľmi aktuálna; hovorí o potrebe systematického prehodnocovania dejín a ich interpretácií, o zneužívaní či povrchnom záujme o národnú kultúru . Niekde hravým a vtipným, inde mystifikačným či serióznym bádateľským prístupom a vytváraním nových prostredí výstava ponúka nové súvislosti. A deje sa tak v galérii umenia v dobe, keď je neodborne spochybňované (súčasné) umenie a sloboda tvorby.
